VM bola pár rokov dozadu iba tuctová baba. Žiadne mimoriadne úspechy, žiadna lukratívna kariéra, exkluzívne vzdelanie, alebo zazobaný milenec. Chvíľu pracovala ako telefonistka, v noci sa zabávala odpočúvaním cudzích rozhovorov, alebo si krátila čas volaním na erotické linky. Vnímaví nadriadení si jej ničnerobenie všimli a „pracovný“ pomer ukončili.
Jej ďalšou krátkodobou zastávkou bola práve sa rozvíjajúca (v súčasnosti veľmi významná) prepravná spoločnosť. V tom čase už ambiciózna VM tušila, že čestnosť a pracovitosť nie sú príliš rentabilné a ona chcela peniaze. Veľa peňazí. Podarilo sa jej nájsť naivného hlupáčika v sklade a presvedčiť ho na spoluprácu. Tá spočívala vo vykrádaní zásielok. Jej komplic však nebol iba naivný, ale pravdepodobne aj slabozraký, keďže si nevšimol kameru monitorujúcu celý sklad dňom i nocou. Zachytila ich oboch. V plnom nasadení, v sýtych farbách. Ich prvá a zároveň posledná spoločná akcia skončila fiaskom a následným vyhadzovom. Riaditeľ ešte prižmúril obe oči a do celej záležitosti nezainteresoval políciu, VM sa dokonca podarilo vyviaznuť s neutrálnou výpoveďou dohodou.
V ďalšom zamestnaní teda mohla začať s čistým štítom. Nepopísaný papier, nepoškvrnená duša. Biela ako ľalia. Takto sa prezentovala šéfovi rakúskeho koncernu, ktorý mal v pláne dobyť Slovenský trh so svojím prepravným know how. V životopise sa skvostne vynímala jej prax v obore, čo na tom, že z piatich mesiacov urobila 2 roky? Spoliehala sa, že tento príjemný muž si predsa nebude jej kvalifikáciu overovať u konkurencie!
A tak sa Veľká Medvedica stala vedúcou Slovenskej pobočky.
Jej hviezda začala žiariť, jej sebavedomie začalo stúpať a jej pocit dôležitosti dostal vlastný, neobmedzený priestor.
Toto je FIRMIČKA.
