Prebehli sme v tom lejaku na recepciu a skusali sa dohovorit s chlapikom, ci by nam to opravil. Bol sice ochotny, ale BMW neopravuju samozrejme. Ale povedal, ze ten zmieneny servis co hladame nie je daleko. Ukazal nam cestu a sli sme dalej brzdiac celu premavku. Konecne sme v dialke zbadali ten vytuzeny bielomodry znak. Zaparkovali sme rovno pred budovou a plni nadeje sme vbehli dnu, teda ak by sa to tackanie dalo nazvat behom.
Privital nas predajca (bol to servis spojeny s predajnou) a my sme na neho spustili ako sa dalo. Ked uz vedel zhruba o co ide, oznamil nam tu spravu, ktora nas polozila na lopatky, aspon na nejaky cas. Servis v sobotu nefunguje. Mechanici pridu az v pondelok. Podlomili sa nam kolena a akoby to bol ten chlapik vytusil, ponukol nas, ako zakaznikov kavou a nejakymi keksami. Sadli sme si do kresiel, vypili kazdy 2 kavy a zacali zvazovat situaciu tak triezvo ako sme v tom stave boli schopni. Chlapik, volajme ho Stefan, nam skusil zavolat dalsieho servisaka, ale ten len potvrdil slova toho prveho a dodal, ze bez nahradnych dielov, ktore treba objednat sa to neda urobit.
Na druhej strane ulice bol taky maly servis, neznackovy, ale bol otvoreny, tak sme stastie skusili aj tam. Vysiel typek a pozrel sa na problem. Ze ci moze ist na skusobnu jazdu. Brat si sadol vedla neho a odfrcali. Ked sa vratili, moj brat bol v este horsom stave ako ked nasadal. Myslim som, ze uz v horsom sa nedalo byt. Typek skonstatoval, ze to je zlomene, ale ze by sa dalo na tom zajst, Potom nam brat objasnil pricinu jeho zhorseneho stavu. Hovori ‘ Ten blazon si do toho sadol, turoval to 100vkou cez mesto, kricim na neho nech neblbne,ze to je zlomene, on nic nerozumie, kruti volantom ako besny, pridava, brzdi, asi ho zabijem’. Malo to ale svoj efekt, ukazal nam, ze sa na tom da ist, tak sme si na internete u Stefana nasli najblizsi servis v Nemecku a ze to riskneme dalej.
Nasadli sme do auta, podakovali a zacuvali na cestu, ked tu zrazu kudol dymu a smradu z motora a spojka bola nadobro v cudu. Povyskakovali sme von a uz sme znova sedeli u Stefana na kave. Prave preslo 30 hodin co sme oka nezazmurili. A asi 20 co sme nemali nic v ustach, nehovoriac o hygiene. Nastal cas na plan B.
Bolo uz nad slnko jasnejsie, ze na aute sa domov nedostaneme. Prichadzali do uvahy viacere moznosti. Ist z Bruselu lietadlom. Po par minutach na internete tato moznost padla. Z Bruselu na Slovensko nic nelieta. Vlak! Ten bol drahsi ako letenka s medzipristatim. Prenajat auto! Hmm, to neznelo zle. Tu nam strasne pomohol Stefan, vytelefonoval nam vsetko co mohol, na ukor ostatnych zakaznikov, stravil s nami kopec casu, az sa nam podarilo dopracovat k pozicovni aut na Bruselskom letisku. Zavolal nam taxi, nase auto sme nechali tam, ze nam to cez tyzden opravia. Museli sme sa dostat na letisko do jednej hodiny, uz neviem preco to tak bolo. Bezne trva cesta z Charleroi do Bruselu o cosi dlhsie. Nas Stefan vysvetlil taxikarovi, ze tam musi byt do hodiny, ten cosi zamrmlal a vyletel s nami na cestu.
Rozprsalo se este viac a my sme pretinali tu vodnu stenu tak rychlo ako sa len dalo. V zivote som sa tak nedrzal dveri na aute ako vtedy. Doteraz neviem z akeho titulu mal ten taxikar nastavenu klimu na 1 stupen Celzia. Okrem toho, ze nas klepalo od unavy, tak este aj od zimy. Ale dorazili sme v poslednej minute.
Utekali sme na letisko. Nasli sme zopar pozicovni a sli sme rovno k tej, kde sme mali objednane auto. Mila slecna sa nas opytala, ze ci mame letenku? Chvilku sme sa na seba pozerali ako nepricetni a potom nam oznamila, ze bez letenky oni auta nepoziciavaju. Dalsi uder pod pas. Snazila sa nam sice pomoct ako vedela, ale nic to nebolo platne, hocijako sme ju presviedcali. Skusili sme to u dvoch dalsich s rovnakym vysledkom. Jeden z ich argumentov bol napriklad, ze Slovensko je nebezpecna krajina, ze tam nemozu pustit auto. Poviem Vam pravdu, neostavalo nam vela sil na boj s byrokraciou, ale ostala posledna pozicovna.
Na konci so silami sme sa opytali uz po svrty krat to iste. Na pocudovanie, odpoved nebola uplne negativna, ale aj tak neprijatelna. Povedal, ze zajtra v centre mesta maju otvorenu pobocku, ktora nam auto pozicia. Skusali sme este z principu oponovat, znova sme mu vysvetlili cely pribeh, az vysiel z kancelarie sam sef. Opytal sa ze, aky je problem, dostal odpoved. Vtedy zazneli asi najkrajsie slova, ake sa dali pocut. ‘Tak sa na to pozrime’. ‘Mate k dispozicii vodicsky, pas, kreditku, potvrdenie o praci v UK a listok na trajekt do Anglicka’? Bolo toho trochu vela, ale vsetko sme mali. ‘Bude Vam vyhovovat Picasso’? Nic lepsie sme nemohli dostat. Neviem ci to bolo tym, v akom stave sme sa nachadzali, ale povedal , ze zaplatime tolko ako za male auto a nebudeme musiet platit od kilometrov. Dohodli sme na cene.
Potom take drobnosti, akoze sme sa hodinu nevedeli vymotat z Bruselu (nenavidim Brusel a ich znacenie ciest) nas uz nemohli rozhadzat. Nakoniec nam pomohol jeden mladik, ktory nas naviedol na tu spravnu odbocku. Dosli sme naspat po veci k nasemu Stefanovi, rozlucili sme sa s tym, ze sa za dva tyzdne znova stretneme, nechali sme mu vsetky bonboniery co sme mali pre rodinu a odfrcali sme smerom na Nemecko. To sme uz nespali takmer 40 hodin, tak sme si povedali ze si trosku zdriemneme. Bolo uz tesne pred vecerom a to nase ‘trosku’ na parkovisku sa pretiahlo do siedmej rano.
Dalsia cesta uz prebehla bez vacsich problemov a v nedelu vecer sme boli doma ako na koni. Dovolenka bola super, ved tolko zazitkov clovek len tak nenazbiera. Po ceste naspat stoji za zmieku uz len asi to, ze ked sme mali u Stefana zaplatit za opravu naseho BMW, zistil som, ze mam zablokovanu kreditku, lebo moja uzasna banka ju predvidavo odstavila ked zbadala tie vydavky za pozicanie auta a ostatne vydavky cez celu Europu. Ale to uz bolo najmenej vyriesit a pokracovat naspat do Anglicka.
Chcem tymto podakovat Stefanovi zo servisu v Charleroi a vsetkym ludom ochotnym pomoct v nudzi neznamemu cloveku.
