Nasu zostavu tvoril moj brat s priatelkou a moja malickost. Toho casu sme mali kupene cierne BMW 316, snad sen kazdeho chalana. Na objasnenie musim pripomenut, ze tu v Anglicku nie je az taky problem zohnat lacne ojazdene auto akejkolvek znacky, najma ked ste na to traja. Boli sme na neho patricne hrdi a este pred odchodom sme dali vymenit jedno lozisko, ktoreho oprava stala pomaly stvrtinu z ceny auta.
S dobrym pocitom sme vyrazili na cestu. Uz asi po polhodine cesty sme videli jednu havarku v protismere, co na zaciatku cesty nevesti nic dobreho. Nam sa ale zatial islo fajn a nic nenasvedcovalo tomu, co nas caka. Tesne pred London orbital naplnil nase auto zvlastny zapach. Uz akosi automaticky dokazete identifikovat spalenu spojku, je to nezamenitelny smrad. Odstavili sme na krajnici a ako ‘profesionali’, co sa rozumeju do aut, sme s nadejou otvorili kufor. Ako sme ho otvorili, tak sme ho aj zavreli. Ved co uz opravi bezny smrtelnik na spojke v strede dialnice. Povedali sme si, ze ju budeme setrit a uvidime co sa stane.
Akosi sa nam podarilo dostat az do Maidstone, odkial uz nie je az tak daleko do Doveru. Tam to uz bol ale dost problem a tak sme skusali najst nejaku opravovnu. Ale skuste najst v piatok vecer nieco otvorene. Pokracovali sme velmi opatrne dalej s planom opravit to v Doveri, pripadne po vylodeni vo Francuzsku. Nastastie sme mali celkom dobru casovu rezervu, takze trajekt sme stihli. Ziadnu opravovnu sme vsak v Doveri nenavstivili. Pocasie sa zhorsilo a zacalo prsat. Ako znamenie , ze lepsie to uz nebude. Cakali sme v rade na nalodenie a pomaly sa zacala prejavovat unava, ale nalada bola dobra, vsetko sme obracali na srandu, vsak zachvilu budeme v Europe, to uz je skoro doma. S malou dusickou sme sa dostali do lode po rampe, spojka vydrzala. Na lodi uz bolo vsetko ok, najedli sme sa, pozerali telku. Pohodicka.
Prislo Francuzsko a s nim dalsie prekvapenia. Hned prva vec s ktorou sa bolo treba stotoznit, bolo soferovanie na opacnej strane. To by bolo najmenej. Okrem toho uz bola hlboka noc a stale prsalo, nam sa pomaly zatvarali oci, ale vzdy sa to dalo vyriesit plechovkou isteho energetickeho napoja. Akosi zazrakom spojka zacala spolupracovat so zvyskom auta a tak nalada nabrala grady. Islo sa dobre, prazdne cesty, az na to ‘prehladne francuzske znacenie’ a ten odporny dazd. A vlastne este nieco. Divne klopanie v pravom zadnom kolese. Tomu sme chvilku nevenovali pozornost, akosi sme si uz nechceli pripustit, ze by to mohol byt nejaky problem. Po rovnej ceste sa slo dobre a buchotalo to len na par cestnych spojoch. Presi sme francuzsko-belgicke hranice a pre istotu sme to odstavili na benzinke skontrolovat a doplnit nadrz. Dokonca sme zdvihli auto, ale ani s baterkou sme nic podozrive nenasli, tak sme to pripisali opotrebovanemu tlmicu.
Pokracovali sme dalej a obcas sa nam zdalo akoby nam auto plavalo na ceste. To uz bolo divne, prsalo sice statocne, ale zeby BMW s nejakymi 200vkami gumami plavalo? Zase sme to odstavili, prehodnotili a pomaly sa rozbehli. Ake bolo nase zdesenie, ked sme nemali na tachometri ani 30mil/hod a auto sa nedalo udrzat na ceste, slo si kam chcelo a len zazrakom sa ho podarilo vratit na krajnicu. Ostali sme ako obareni a uz nam bolo jasne, ze nebudeme jest na Slovensku. Nikde v strede Belgicka, tesne nad ranom v sobotu, v dazdi, bez zvlastnych francuzskych jazykovych schopnosti a s unavou, ktoru sme mohli rozdavat lopatou. To bola nasa situacia. S hemingwayovskym ‘Cloveka mozno zlomit, ale nie porazit’ sme sa po krajnici pomaly krokom posuvali dopredu. Okolo siestej rano bola uz situacia neunosna, aspon to sme si mysleli a tak nam neostavalo nic ine ako sa dovolat pomoci.
Najskor sme skusali stopnut okoloiduce auta, ale kto by zastal trom ludom a ponukol pomoc, napriek tomu ze uz klacali na ceste a prosili.Nikto. Poznate tie SOS budky po kraji dialnice. Dosli sme k jednej z nich a zazvonili. Asi pat minut sa ozyval vyzvanaci ton a potom ticho. Nic. Skusili sme znova a potom znova. Nakoniec sa ozvalo chrrr chrrr a nejaky stary belgican hovoriaci po francuzsky, ktoreho bolo ledva pocut a uz toboz rozumiet. Lamanou francuzstinou sme sa pytali, ci hovori anglicky. Stary dookolo opakoval ‘Alo ? Alo ?’ Mali sme z neho pocit, ze je bud pod vplyvom, alebo nas nepocuje. Takmer so slzami na krajicku sme kricali do budky Help a cislo SOS budky a stary z druhej strany svoje ‘Alo ? Alo?’. Skusili sme sa presunut k druhej budke, ale cele sa to len zopakovalo. Rezignovane sme vytocili na mobile medzinarodne 112.
Operatorka nebola prebornicka v anglictine, ale dalo sa jej vysvetlit v akej sme situacii a tiez pochopila, ze by sme chceli poslat servisne auto. Netrvalo to ani dlho a naozaj prisiel servisak. Nevedel sice nic po anglicky, ale porozumel co sme od neho chceli. Kazal nam pomaly ist dopredu a on siel za nami a sledoval co to auto robi. Zastali sme a oznamil nam ze to zadne koleso je vychylene z osi, nadvihol auto a vyriesil celu zahadu. Zlomena zadna poloos. Aspon tak sme to pochopili. Nastali dohady ci nas odtiahne do najblizsieho servisu. Povazoval to za dobry vtip v sobotu rano (6 hodin). Vedel vsak o jednom BMW servise v meste Charleroi, co bolo asi 25 km daleko, ale netusil ci bude otvoreny. Za odtiahnutie chcel 2000 euro. Tak sme sa mu podakovali, ze to teda skusime sami.
-pokracovanie v druhej casti
nase milovane
