Asi väčšina chalanov chcela byť v detstve rytieri alebo vojaci. Ja som nebol iný. Odkedy sa pamätám, vždy sme sa ako malí chlapci šermovali s rôznymi palicami a podobne. No a teraz som si to išiel pozriet naživo. Leták sľuboval viacero atrakcií, medzi ktorými nechýbali samozrejme rytierske súboje, ukážky dravých vtákov, duchovia, a okrem tohoto este predstavenie najväčšieho fungujúceho "trebouchet" na svete.Že čo to je? Uvidíte na konci.
Po vstupe do areálu sa nám naskytol takýto pohľad.
Ľudia pod hradom tzv. dvorania predvádzali rôzne remeslá, čo bolo celkom zaujímavé, až kým ich to všetkých neprestalo baviť a stretli sa pri jednom stole, kde začali hodovať. Nebol som si istý, či to patrilo do programu.
Po ceste do hradu sme narazili na jednu veľmi užitočnú pomôcku do domácnosti a ja som si hneď vyskúšal ako to asi vyzeralo v stredovekom manželstve, keď manžel neposlúchal.
Tesne pred hradnou bránou som sa stretol s týmto týpkom, hodili sme reč o miestnych devách a najnovších bodno-sečných zbraniach. Vyskúšal som si tú jeho...zbraň, ľudia, to bolo seriózne ostré a ťažké ako železný stožiar. Radšej som mu ho vrátil.
Pohľad z nádvoria na hradby bol nádherný, ale keď som si predstavil, že sa mám tam hore vyšplhať, už sa mi taký pekný nezdal.
Prezreli sme si celé nádvorie a potom sme šli miestnosť po miestnosti objavovať útroby tohoto tajomného hradu. Predierali sme sa cez úzke chodbyčky, kadiaľ kedysi chodili dvorné dámy za svojimi rytiermi a kde sa určite udialo veľa vzrušujúcich príbehov. Dostali sme sa do miestnosti, kde sa práve kuli úklady na vraždu istého kniežaťa. Tak som zase pokecal s chalanmi, skúsil som im tom vyhovoriť, ale nedali si povedať.
Keďže sa im moje rady veľmi nepozdávali, pre istotu som si dal na hlavu túto stredovekú čiapku. Jeden nikdy nevie a cítil som sa aspoň trochu v bezpečí.
V zdraví som prežil túto obhliadku a už som tešil na tých okrídlených bojovníkov. Ľudia sa začali schádzať pod hradom. Chytili sme si dobré miesta a čakali sme čo sa bude diať. Keď tu zrazu nám nad hlavami prefrčal takýto orol, alebo čo to bolo za vtáka. S obľubou lietal čo najnižšie aby nás vystrašil.
Nikdy by som neveril, že vyslovým tieto slová, ale bol to naozaj nádherný vták.
Tento chlapík to s vtákmi naozaj vedel, ukázal nám ešte ďalších troch dravcov. Predviedol s nimi skvelé kúsky. Človek by nepovedal, čo všetko sa dá s nimi nacvičiť.
Hneď ako tieto ukážky skončili, utekali sme na mojich vysnívaných rytierov. Ich predstavenie už začalo, takže sme nechytili dobré miesta. Ale nakoniec sme sa pretlačili, aby sme aspoň ako tak videli.
Prišli sme akurát v najlepšom, keď sa tí dvaja rozbiehali proti sebe. Hlina fŕkala koňom z pod kopýt a my sme v napätí čakali, či sa jeden z nich nenapichne druhému na kopiju(drevec).
A prásk!
Nebojte sa , chlapci to rozchodili. A nie len to, hneď ako sa pozbierali zo zeme, vymysleli si inú súťaž. S tými svojimi paličkami začali napichovať horiace venčeky pre princeznú.
Bolo to veľmi dobré predstavenie, presne ako som čakal. Bol som spokojný a pri odchode som už poškuľoval po jednom opustenom meči.
Presunuli sme sa na nádvorie, kde sme objavili vežu živých duchov. Prečo živých? Lebo ich hrali herci a môžete mi veriť že si na tom dali skutočne záležať. Pred nami si kupovala lístky jedna mladá rodinka s tromi malými deckami. Hlavne tie sa tešili na duchov a zrejme si predstavovali maleho Caspera.
Hňeď pri vchode nás vystrašila Smrť, čo ale nebolo to najhoršie. Oboznámila nás s príbehom, ktorý nás mal čakať vo veži. Ešte nám stihla povedať, že sa nás duchovia nedotknú a ani mi sa nemáme dotýkať ich. Ako skončila, otvorila nám dvere do Veže živých duchov, odkiaľ sa na nás vyrútil prvý duch so strašným revom a vydesil nás na smrť. Vkročili sme do malej miestnosti, kde nebolo vidieť takmer ani na krok. V tme sme rozoznávali len matné obrysy akýchsi figurín.
Ale to neboli obyčajné figuríny. Jedna po druhej nás začali strašiť a keďže to boli tí herci privyknutí na tmu, išlo im to od ruky. V podstate to bola sranda, ale myslím, že tá mladá rodinka mala iný názor hneď potom čo sa im všetky decká rozplakali od strachu. Utiekli núdzovým východom. My ostatní sme to prežili, a mierne roztrasení sme sa dostali von. Sadli sme si neďaleko na trávu a sledovali ostatné rodinky s deťmi v panike unikajúce najkratšou cestou von z veže.
Ostávala nám už len posledná atrakcia, hore spomenutý niekoľko tonový trebouchet. Bola to v podstate šou, kde nám bolo vysvetlené, kde sa to používalo, aký bol dostrel, aká účinnosť. Tá bola veľká. Na konci tejto prednášky došlo k samotnej ukážke. Aby som ale nenaťahoval...
Kto by chcel vidiet samotnú ukážku, nájde ju na tejto adrese http://www.ceknito.sk/video/77404
