Tak som sa túlal tými krásnymi lúkami kde si ma motala vôňami. Dávala malé dávky šťastia a potom si privolala víchricu. Spočiatku som ti veril ale našťastie som stihol včas pochopiť tvoj zmysel pre humor. Síce trošku zvrátený ale tak je tvoj. Nebudem sa s tebou hádať, že je to trošku drsné. A vlastne si slávna a tým sa to moc nevyčíta. Bodaj by si aj nebola. Všetci o tebe píšu, veď aj ja, každý o tebe spieva, alebo sa o to snaží, a vlastne si ústrednou témou dejín a ľudských životov. Môžeš si dovoliť také tie žartíky. Veď ti predsa aj tak nikdy nie si na vine.
Potom vieš urobiť taký krásny sek. Zahniezdiš a tešíš sa ako ťa rozmaznávajú. Znovu motáš vôňami a pridáš aj motýle. Si štedrá. Niekedy dáš takú slabšiu búrku aby si si zachovala tvár. Alebo aby si si niečo dokázala. Ty vieš. No a potom to všetko zrazu necháš na tých ľudí. Ty si len sadneš, ľahneš, prechádzaš sa a prizeráš. Prizeráš ako kto s tebou naloží. Kto si ťa ako váži a či si tu alebo tam ešte vôbec potrebná.
Ty ale neznesieš byť nepotrebná. Si predsa slávna. Veru nastane niekedy taká situácia, že ľudia ťa akosi častejšie začnú vynechávať. Najskôr pri raňajkách. To ešte znesieš, ty si rada pospíš. Potom aj cez deň. Tomu sa čuduješ, veď si dala slnku nový rozmer. Príde večer a vtedy zistíš, že už ani tam ťa nechcú. A v noci si už poradia aj bez teba.
Ako si to dopadla milá láska. Toľko si sa snažila, toľko si stratila zase raz času. Poď! Pozbieraj sa! Vstaň! Choď tam a motaj vône, púšťaj motýle. Veď čo ak práve ty môžeš zato, že ti už neveria. Ty si si z nich robila žarty, ty si ich lynčovala svojimi víchricami. Ty a len ty. A ty hovoríš, že je to už zbytočné. Teraz ti vraj už neuveria...
