Niekde tam, keď som dostal prvýkrát po zadku za vyjednávanie nad hlúposťami, alebo keď som musel upratať si izbu. Ísť pomôcť starej mame alebo neplakať z rozmaru? Alebo znudene sa učiť prvé písmená v škôlke? Vtedy som len vzdychal, že bože načo mi to teraz je? A teraz si hovorím, mohol si aj viac. Základný článok spoločnosti sa začína rozpadať? Neverím vlastným očiam. Deti sú odvážnejšie, morálne zásady mládeže ostávajú len snom starých rodičov. Plač rodičov nad svojimi deťmi prichádza len ako vánok už dávno odplávanej lode, do ktorej posadili námorníkov bez výcviku.
A teraz sa môžeme hrdo oprieť do školstva. Možno som mal iba ja také šťastie, ale bol som rád, že som spoznal množstvo dobrých učiteľov. Len sa dosť sťažovali, že koľko zbytočnej byrokracie majú zase nakázané. A aké blbosti. Koľko vecí je zbytočných, tí čo sú nad nimi majú málo praxe, respektíve žiadnu a reálny pohľad na žiaka a spoločnosť odhadujú spoza okien svojich kancelárií. Keď sa do toho všetkého zamiešajú ešte aj platové podmienky, tak mi zvlhnú oči a poviem si - ste fakt ľudia, čo majú povolanie v srdci.
Príprava na reálny život v škole je pomerne ťažký oriešok. Vsunúť osoby spoločenského života do školských osnov, a tým vyvolať diskusiu u znudených študentov. Vo vyučovacom čase to baví každého a vo voľnom čase sa chce už málokomu. Každopádne je to lepší nápad ako učenie zo starých učebníc.
Nezáujem zamestnávateľa o poskytovanie praxe a o výchovu študenta pre svoju firmu? Zamestnávatelia už nechcú taký experiment. A študent bez pracovných návykov sa potom v spoločnosti oddáva len ako osoba bez cieľov. Však načo by pracoval? Radšej nech sa oňho postará štát alebo rodina. Alebo majú cieľ. A to hneď zarábať veľké peniaze za minimálny výkon.
Rodina, škola, zamestnanie. Ako vychovať z dieťaťa človeka? To je jediná a základná otázka, na ktorú musíme hľadať odpoveď. Táto spoločnosť potrebuje zdravých a plnohodnotných ľudí ochotných premýšľať a pracovať.