Keby som si mal uvedomiť a možno si aj skúsim, kto to ten učiteľ je ? Možno ten, čo stojí za tým, že moje oči poznajú tieto znaky; možno ten, vďaka ktorému boli moje dni zmysluplné. Možno ten dospelý priateľ dieťaťa, keď rodičia nemali čas? Ten , ktorý vtedy vedel a mal chuť to posunúť ďalej.
Cez všetky slová a pohľady, ktoré sa nesú v tomto čase touto krajinou si uvedomujem, že byť učiteľom je samodeštrukčné zamestnanie. Veď si len predstavte, že niečo vytvoríte, venujete tomu čas, energiu a potom sa to niečo na vás pozerá a tvári sa, že vás nepozná. Učiteľ sa ale nevenuje niečomu. Venuje sa niekomu. Snaží sa z toho človeka urobiť osobnosť. Niekoho, kto niečo dokáže.
A čo má z toho? Teraz, keď potrebuje podporu? Verejnosť zostáva pohoršená. „Čo im nestačí?“ „Iní majú menej!“ A tak podobne. Obraz tejto spoločnosti. Ticho a závidenie každého malého kúsku pokusu o niečo viac. Každý má strach. Ale strach byť prvý. A keď sa niekto ozve, hneď sa ozve kritika poukazujúca na jeho odvahu.
Mrzí ma, že ľudia si nevedia vážiť prácu iných. Človek ľahko zabúda na hodnoty, ktoré mu vštepil niekto, kto bol kedysi dôležitý. Niekto, kto možno určil jeho smer. Niekto, kto mu ako mladému, nezrelému a možno slabému článku spoločnosti dal priestor a silu niečo dokázať. Učiteľ, myslím, mal a bude mať vždy odhodlanie napraviť nenapraviteľné, povzbudiť zhasínajúce a pritom byť silný. Položme si len jednu jednoduchú otázku. Kto z nás by vedel byť ako on?
