V Bratislave na pamiatku strašnej morovej epidémie z roku 1713 postavili na Rybnom námestí stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice. Samotný stĺp s Najsvätejšou Trojicou stojí na trojhrannom podstavci s reliéfmi Posledného pomazania, sv. Rozálie a Ukladania mŕtveho do hrobu od sochára Sartoryho z r. 1760. Na rohoch podstavca sú umiestnené sochy troch svätcov považovaných za ochrancov proti moru – sv. Rochusa, sv. Karola Boromejského a sv. Andreja. Stĺp je od okolitého námestia oddelený kamennou balustrádovou ohradou s ozdobnou kovanou mrežou a bráničkou. Na samostatných podstavcoch sú umiestnené sochy sv. Štefana, prvého uhorského kráľa a Panny Márie Immaculaty. Tie tu však boli umiestnené až neskôr (koncom 18. storočia).
Morový stĺp, ktorého rozsiahla rekonštrukcia sa v týchto dňoch skončila, je zaujímavou pamiatkou na isté obdobie v dejinách Bratislavy.
Stĺp počas rekonštrukcie. Na bočných podstavcoch chýbajú sochy
Súčasný stav
Reliéf Posledného pomazania. Po obvode reliéfu je nápis o donácii ostrihomského
arcibiskupa kardinála Christiana Augusta Saského
Reliéf Ukladanie mŕtveho do hrobu
Reliéf Svätá Rozália
Vrchol stĺpa s Najsvätejšou Trojicou
Svätý Andrej
Svätý Andrej (tiež Ondrej) bol apoštolom a mučeníkom. Podľa biblie pochádzal z Betsaidy v Galileji v Palestíne. So svojim mladším bratom Šimonom (Petrom) žil v Kafarnaume pri Genezaretskom mori. Obaja pracovali ako rybári. Spolu ich k sebe povolal Ježiš.
V zoznamoch apoštolov uvedených v evanjeliách sa meno sv. Andreja uvádza medzi prvými štyrmi. Správy o jeho živote, až po smrť sú dosť hmlisté a skôr vychádzajú z tradícií ako z vierohodných údajov. Po Ježišovom nanebovstúpení údajne ohlasoval evanjelium v Malej Ázií, medzi Skýtmi v okolí Čierneho mora a dokonca v Kurdistane a Gruzínsku. Podľa všetkého pôsobil v Patrase v južnom Grécku. Okolo roku 60 za vlády cisára Nera bol zatknutý a nútený slúžiť pohanským bohom. Sv. Andrej túto modloslužbu odmietol, preto bol odsúdený na mučenícku smrť na kríži.
V 4. storočí boli ostatky sv. Andreja prenesené z Patrasu do Konštantínopolu. Po páde mesta preniesli križiaci jeho telesné pozostatky do Amalfi, južne od Neapolu, kde sú dodnes uložené pod oltárom v krypte baziliky sv. Andreja.
Kult sv. Andreja sa všeobecne slávi už od 6. storočia. Je znázorňovaný ako muž v pokročilom veku, s dlhými šedivými vlasmi a opretý o kríž. Jeho ikonografickým symbolmi sú kríž tvaru X (andrejský), rybárska sieť, ryba a povraz.
Svätý Karol Boromejský
Karol Boromejský sa narodil 2. októbra 1538 v Arone pri jazere Lago Maggiore v Lombardii v zámožnej rodine. Od detstva prejavoval zbožnosť a preto mu rodičia určili duchovné povolanie. Ako 14-ročný začal študovať právo a teológiu na univerzite v Pavii. Krátko po skončení štúdií, roku 1559, sa stal pápežom jeho strýko Gianangelo de Medici (ako Pius IV.), ktorý čoskoro nato Karola povolal do Ríma a vymenoval ho za člena svojej rady a tajomníka. V januári 1560 sa Karol stal kardinálom ako 22-ročný a krátko potom administrátorom milánskeho arcibiskupstva. Bol nábožný, žil príkladným a skromným životom, plnil horlivo svoje povinnosti a vždy dbal, aby bol ku každému spravodlivý. V duchu tradícií mediciovského rodu podporoval umenie a vedu. V máji 1564 bol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa.
V roku 1576 Miláno zasiahla morová epidémia, ktorá vyvola medzi šľachtou a duchovenstvom masový exodus. Karol však ostal v meste aby ľuďom pomáhal. Dom od domu navštevoval chorých a umierajúcich. Začiatkom roku 1577 mor začal ustupovať.
V roku 1584 ťažko ochorel. Dal sa previesť do Milána a tu kajúcne ako žil, tak aj umieral. Rozjímajúc o svojich najdrahších bytostiach – Ježišovi a Panne Márii, zvolal túžobne: „Pane, prídem čoskoro...!“ 3. novembra 1584 zomrel. Pochovaný bol v krypte milánskeho dómu. Za blahoslaveného ho vyhlásili v roku 1602 a v roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za svätého. Istý kapucínsky kňaz o ňom svedčil: „O všetkých sa stará, ako len uzná za dobre, a rozdáva všetko, čo doma nájde. Už nemá nič na živobytie a stal sa celkom chudobným...“ Dnes patrí k veľkým svätcom a biskupom cirkvi. Tá v ňom vidí nielen veľkého človeka a svätca, ale aj príkladného duchovného pastiera, ktorý by mal byť vzorom kňazom v ich cirkevnej službe.
Svätý Rochus
Svätý Rochus (1295 – 1327), už ako mladý osirel. V Ríme ošetroval v nemocnici chorých na mor pričom sa sám nakazil. Podľa legendy sa mu podarilo uzdraviť najmä vďaka modlitbám a vernosti svojho psa, ktorý mu počas jeho utrpenia nosil do lesa, kde žil v odlúčení, jedlo. Po návrate domov bol na popud svojho strýka v túžbe získania majetku uväznený. Sv. Rochus vo väzení trpel, nepriznal sa kým skutočne je, a ľudia sa o ňom dozvedeli pravdu až po jeho smrti. Býva zobrazovaný ako vysoký muž v kňazskom rúchu s odhaleným stehnom, na ktorom má morovú ranu, s berlou alebo so psom.
Panna Mária Immaculata
Panna Mária Immaculata - detail sochy. Nad hlavou jej chýba gloriola
Immaculata (t.j. z lat. Nepoškvrnená) je označenie pre typ sochy Panny Márie, často sa vyskytujúci na morových stĺpoch, najmä z obdobia baroka. Býva zobrazovaná s rozpustenými vlasmi, s rukami zopnutými v modliacom geste a so svätožiarou skladajúcou sa z dvanástich hviezd. Stojí na polmesiaci a na zemeguli pričom šliape na hlavu ovínajúcemu sa hadovi ako symbolu dedičného hriechu.
Svätý Štefan
Detail sochy. Nad hlavou mala svätožiaru a na poduške niesla pozlátenú korunu
Štefan I. (975 – 1038), prvý uhorský kráľ z rodu Árpádovcov. Narodil sa v Ostrihome a jeho pôvodné meno bolo Vajk. Bol synom uhorského kniežaťa Gejzu. Kráľom sa stal na Vianoce roku 1000. Mal veľkú zásluhu na budovaní ranouhorského štátu. Štát správne usporiadal, dosiahol nezávislosť cirkvi v Uhorsku od rímskonemeckej ríše. Po smrti bol v r. 1083 vyhlásený za svätého.
Podstavec sochy svätého Štefana
Ozdobná kovaná mreža
Kamenná balustráda
