"Viete, keď ste sa sem prisťahovali, spolužiačky sa s Hanou nechcelihrávať. Určite sa to po čase zmení, veď ste tu ešte len mesiac. V poslednejdobe je už akási pokojnejšia a na hodinách dáva väčší pozor. Netrápi ju, že sanestretáva so starými priateľmi? Našla si nejaké nové kamarátky mimoškoly?" vyzvedala cez prestávku učiteľka od svojej návštevníčky.
"Nie bohužiaľ. Odkedy sme sa sem prisťahovali, neprejavuje záujem o novéokolie. Uzavrela do seba. Sama som však postrehla akúsi zmenu oprotipredchádzajúcim týždňom. Každopádne je to zmena k lepšiemu. Dúfam, že to takzostane a dievčatá v triede si ju začnú všímať. Veď sú to len desaťročnédeti!"
"Ste tu noví a to v našomzariadení vyvoláva nedôveru. Rada však vidím na Hane zmenu. A ozaj. Urobte preňu niečo, dajte ju lepšie ostrihať."
Vstúpila do izby. "Ahoj zlatko, práve som sa rozprávala s panivychovávateľkou, vraj si v škole už trošku živšia. Robíš mi radosť. Našla si sinovú kamarátku?", pokúšala sa nadviazať rozhovor, no Hana mlčala.
Teraz sa obzerala po miestnosti.Zvláštne, nepamätala sa, kedy tu naposledy upratovali, ale všetko je takéčisté. Na zemi nie sú vlasy, dokonca kefu na česanie mala Hana čistú. Pocítilaradosť. Dievčatko má iba desať rokov, no už si samo udržiava izbu čistú. Avôbec ju k tomu nemusí nútiť. Len koberec bol akýsi uležaný. Zrejme sa po ňomHana váľa, keď vystrája s hračkami. Nedávno dokonca počula spoza dverí, ako sas nimi rozpráva. Poúčala ich o tom, ako sa majú v jej izbe správať. Musela sanad tým pousmiať. Teraz ju však zaujalo čosi nezvyklé.
"Poď sem. Aké to máš vlasy," pritiahla si ju k sebe. Svetlé vlasyokolo drobnej detskej tváričky boli zastrihnuté nerovnomerne. Akoby na nichniekto pracoval tupými nožnicami.
"To si si urobila sama?"
Hana zavrtela nesúhlasne hlavou.
"To pán Slimák."
"Nejaký tvojspolužiak?"
"Ale nie. Povedala sompredsa, že pán Slimák. A nie nejaký spolužiak," nasupila sa maláblondínka.
"Kto je to? Nevedela som, že máš priateľov aj mimo školy. No nič to. Hneďpo obede pôjdeme kaderníčke a tá sa ti o to hniezdo už postará."
"Pani, poďte si pre to dieťa. Robí nám tu neporiadok," oslovila jujedna z kaderníčok. Hana kľačala na zemi a usilovala si napchať do vreciek čonajviac vlasov.
"Hana! Už aj to nechajtak!"
Vysypala väčšinu vlasov na zem azahanbená odtiahla vzpierajúce sa dieťa preč.
"Hana! Ak sa nepôjdeš najesť za stôl, prinesiem ti jedlo do izby. A budemtam, pokiaľ to nezješ."
Zhora sa neozývala žiadna odpoveď. Pokrútila hlavou. Ešte chvíľu bolo ticho. Vzalapodnos s večerou a vykročila dolu po schodoch. Pred dverami do izby sapohybovala ako len najtichšie vedela, aby Hanu prekvapila.
Otvorila náhle dvere avíťazoslávne povedala: "Tak, ty malá nezbednica. Teraz mi už..."
Slová je uviazli v hrdle, pretože nevládala pochopiť obraz, ktorý sa jejnaskytol. Hana sedela uprostred izby na koberci a okolo pliec mala akúsihračku. Nikdy predtým ju však nevidela. Keď sa navyše hračka začala hýbať,uprela vystrašené oči priamo na ňu, podnos s jedlom dopadol s rinčaním na zem.Hrášok sa dokotúľal až k malej sediacej postave a džús sa rýchlo vpíjal dokoberca. Celé to trvalo len pár okamihov, než sa jej podarilo prebudiť hlasivkya zajačať. Hana sa na ňu skúmavo zadívala, zatiaľ čo malý tvor sa ukrýval zajej chrbtom.
"Toľká škoda," pomyslela si. Džús vytvoril na koberci farebnú škvrnua časť jedla skončila Hane na nohaviciach.
Pomaly začala cúvať smerom kdverám. V tieni za Hanou sa čosi pohlo.
"Poď ku mne dievčatko, pomôžeš mi vyčistiť šaty." V hlase nedokázalapotlačiť napätie.
"Čo ti je?" pýtalo sa ustarostené dieťa. Stále však zostávalo sedieťna zemi. Náhle Hana mykla hlavou, akoby ju čosi potiahlo za vlasy.
Po chrbte jej prechádzali vlnyhrôzy, keď si uvedomovala, že sa detskej hlavy dotýka ten netvor.
"Poď Hana. Ak mi budeš pomáhať, určite sa pre teba v kuchyni nájde nejakáodmena."
"Teraz nie. Až potom. Pán Slimák je vystrašený. Teraz ho tu nenechámsamého. Ty si ho vystrašila."
Hana vzdorovito mračila.
"Pán Slimák? Aha. To je tentvoj nový kamarát? Prečo si mi o ňom nikdy nepovedala?", rozprávala,zatiaľ čo v duchu sa snažila prísť na to, ako sa zbaví toho príšerného tvora,ktorý sa skrýva za Hanou. Čo ak jej ublíži? Bála sa. Horúčkovito rozmýšľala, aani nevnímala, čo vlastne dieťaťu hovorí. Vtedy si všimla tenisovú raketuzavesenú na stene. Len dva kroky, pomyslela si. Dva kroky tam, a ďalšie štyri kHane. Musím sa poponáhľať. Skočila ku stene, strhla raketu a ani nevedela, akouž stála pri sediacej postave. Tá na ňu uprela vyľakané oči.
"Čo..."
To sa už oháňala po malom tvorovi, ktorý si drobnými končatinami pridŕžal priústach Hanine vlasy. Žuje ich, alebo čo? Na okamih sa zastavila, pretože tvorvyzeral ako nesprávne vyvinutý človek. Také veci by predsa nemali existovať.Chvíľka fascinácie pominula, keď mu z pootvorených rúk vypadol pramienokHaniných vlasov. Prvý úder do neforemného tela dopadol nešikovne, výplet saodrazil od drobnej hlavy. Tvor sa v obrane zdvihol tak vysoko, ako sa mupodarilo. Siahal jej po kolená, zasyčal na ňu. Poodhalil pritom bezzubéčeľuste, a už vôbec nevyzeral ľudsky. Ďalší úder, teraz už hranou rakety, hozrazil na zem. Vtedy jej už však visela na rukách Hana a so slzami v očiach južiadala, aby prestala.
"Prosím, prosím, prosím. Nebi pána Slimáka. On, on je kamarát."
Tenisová raketa sa na okamihzastavila. Hana sa rozbehla preč z izby. Tvor sa zatiaľ odplazil za posteľ.Zamkla izbu na kľúč a odbehla za dievčatkom.
"Hana. Čo je to za príšeru? On ti obhrýza vlasy? Musíme sa toho zbaviť,veď je to hrozné."
Vzlykajúce telíčko sa na gauči ticho chvelo, a nereagovalo na ňu.
"Musíme sa ho zbaviť. Odkiaľ to máš? Kde si ho našla? Prečo nemášnormálnych kamarátov, ľudí... Zostaň tu, ja sa o to postarám."
Nechala Hanu samu na gauči sočami zaliatymi slzami. Raketu zabudla hore v izbe a preto vykročila ku komorena náradie. Nepočula tichý hlások, ktorý ju z pohovky prosil, aby to nerobila.
Myslela si, že musí byť silná, aby ochránila svoju dcéru. Prvá jej do očí padlapílka, no nechala ju tak. Najskôr to musí zabiť, odstráni to, alebo ho neskôr.Pána Slimáka. Skoro sa pousmiala, no spomienka na netvora z jej pier spravilaúzku rovnú štrbinu. Ľudská lebka bez vlasov, so zakrpatenými ušami a širokýmiústami. Drobné rúčky bez kĺbov, no s niekoľkými prstami sa v obrannom gestevypínali proti nej. Zvyšok tela však pod trupom končil akousi loptou, ktorá užnepripomínal nič ľudské. Tvor nemal nohy. Prečo si musela nájsť čosi extra,čosi bizarné? Aspoň, že je to len malý, a zrejme neškodný tvor. Do ruky jejskoro samo padlo kladivo. Ani poriadne nevedela, ako s ním narábať. Opatrne sas ním ohnala. Škoda, že je krátke, nechcela sa k tomu hnusnému tvorovi dostaťaž tak blízko, aby na neho dosiahla s kladivom. V kúte komory boli zloženégolfové palice. To už znie lepšie. Vzala do ruky jednu palicu a musela sapousmiať, keď videla, ako sa jej tvár odráža na kove novej zbrane.
Keď kráčala dolu po schodoch, jej kroky nadobudli istotu, ktorú stratila pristrašnom odhalení. Všetko, čo sa potom dialo, už prebehlo hladko. Za Haninouposteľou sa v slizkom kúte, v akomsi náznaku hniezda krčil tvor, ktorý predtýmobťažoval jej dcéru. Mrzké stvorenie sa na ňu opäť pokúsilo zasyčať, notentokrát už nepôsobilo tak strašidelne. Po prvom údere palicou to už vôbecnebol ten tvor, ktorý sa, zahnaný do kúta, pokúsil o posledný odpor. Po ďalšomsa dokonca z jeho očí vytratil lesk a krátke ruky stuhli v polohe nienepodobnej modleniu. Nevšímala si to. Golfová palica, pokrytá čímsi, čo eštepredtým bolo hračkou jej dcéry, skončila po chvíli na zemi. Nalepil sa na ňurozsypaný hrášok.
"Už som doma," ozval sa od dvier veselý hlas.
Napätie z nej vyprchalo, keďzačula mužov príchod. Bez toho, aby sa pozrela na spúšť na koberci, vybehla zizby. Potrebovala opäť vidieť niekoho normálneho a počuť, že je všetko vporiadku.
Návštevník sa skláňal nad malou postavou schúlenou na gauči. Keď ju uvidelvyhádzať po schodoch, presunul sa k nej a obradne si spojili guľaté výstupky nadolnej časti tela.
"Prečo nám tu to mláďa pobehuje voľne po dome? Čo ak ujde, vieš, aké súdnes drahé," spustil hneď po privítaní.
"Vybehlo zo svojejmiestnosti, ani som si neuvedomila ako. Mám teraz veľa práce s výskumom ichpsychiky. Už som blízko," pozrela na neho víťazoslávne. "Mám pocit,že dnes sa mi do nej podarilo ponoriť dostatočne hlboko na to, aby som dokázalapochopiť, aké je to byť matkou v jej rase. Ľudské tvory sú takézvláštne..."
"Si v poriadku? Tuším siakási rozrušená."
"Som zmätená. Dnes somcítila myšlienky jednej z nich, čo ju máme na stanici. To čo si o nás myslia,vôbec nie je pekné. Celkom sa mi to dostalo pod kožu, ale už je to preč,"usmiala sa so zasyčaním. "Ale predtým, keď som sa správala úplne akočlovek, sme prišli o tretieho. On za ňou chodieval a kŕmil sa..." sklonilapred ním hlavu.
Pozrel na vzlykajúcu partnerku.Prešiel jej rukou po výstupkoch tesne pod hlavou. Tak ako to má rada. Uprene sana ňu zahľadel a vzal si ju tam, kde stáli. Hana schúlená na gauči sa zhnuseneodvrátila. Nemala rada, keď sa pred ňou takto správajú. Bola ešte stálevyplašená z toho, že tá veľká zabila jedného zo svojich. Toho, ktorý bol jejkamarát. Možno by teraz mohla utiecť, pomyslela si. Radšej však zostala sedieť.Keby ju On chytil... Bála sa na to vôbec pomyslieť.
Keď sa konečne odpojili, prikázal Hane, aby šla za ním dolu do izby. Dvere boliotvorené a vo vzduchu sa vznášal kyslý zápach. Prešiel sa po miestnosti.Zanechal tak za sebou brázdu v zmesi jedla a mŕtveho tela.
Hana na neho vyplašene pozerala."To nie ja," snažila sa mu vysvetliť. Nezaujímalo ho to však, i kebyrozumel jej reči. Posunkom naznačil, že to má upratať. Aspoň tak pochopilagesto, ktorým vo vzduchu zhŕňal imaginárne smeti. Potom jej siahol na hlavu.Keď sa mimovoľne odtiahla, zasyčal. S husou kožou k nemu pristúpila a nechalasi prehŕňať drobnou rukou vlasy. Zamyslene ich pošúchal medzi prstami. Potom juvšak nechal tak, nemal rád domáci chov. Postrčil Hanu do miestnosti a zavrel zaňou dvere. S problémami stúpal hore po schodoch, tieto ľudské mu totiž vždyrobili problémy. Nehneval sa, jeho druh, na rozdiel od ľudí, nepodliehalnegatívnym emóciám. Netrápila ho ani strata malého. Pokiaľ vydrží teplépočasie, už o pár dní dozrú ďalší traja. Bude im treba nájsť v dome priestor.Možno je na čase, aby sa uvoľnila miestnosť dolu.
Na ľudské mláďa si opäť spomenulneskôr, keď šiel okolo otvorenej skrine s ich nástrojmi. Pohľad mu spočinul nakladive. Načo to asi tak používajú?
