Muž v okovách sa bezmocne váľal na podlahe.
„Pomôžte mi, prosím,“ vyšlo zneho prerývane. Nepripomínal kráľa, ktorému sa kedysi klaňali svetskí icirkevní hodnostári.
„Neprislúcha mi takto zasiahnuťdo ľudských dejín a tie sa čoskoro budú lámať na vašej hlave,“ povedalnávštevník.
„Vezmite si, koľko chcete, len mipomôžte,“ rozvzlykal sa väzeň. Než zodvihol zrak, bol v cele sám.
„Je to dobrá anglická loď, akých budú onedlho tisíce,“ chválil v duchu pýchusvojej flotily energický muž nízkeho vzrastu.
Prechádzal sa po palube, podchvíľouzastal a odpľul si. Pomedzi zuby precedil čosi, ako: „Prašiví Holanďania“.
Obzrel sa za rodnou krajinou adúfal, že po návrate, bude si nažívať aspoň spolovice tak dobre, ako Karol I.,v ktorého mene sa vydal na cesty.
Obchodník z ciest viezol okrem zisku spoločníka, snedého cudzinca sušľachtilými rysmi. Už si nespomínal, v ktorom prístave sa zoznámili a dali doreči. Muž nezvykol vychádzať z kajuty počas plavby, no občas spolu viedli dlhénočné rozhovory o umení a živote v ďalekých krajinách. Cudzinec prekypovalvedomosťami a príbehmi, ktoré obchodník počúval s otvorenými ústami. O sebe arodine či priateľoch nikdy nerozprával, len sa zvykol vo väčších prístavochvždy na pár dní vytratiť. Keďže štedro platil za svoj výlet, obchodník sa nanič nepýtal.
Čím bližšie boli po mesiacoch strávených na cestách k Anglicku, tým silnejšiesi uvedomoval, že čosi nie je v poriadku. Obchodník už začul o vojne naostrovoch, a obával sa, čo to bude znamenať pre neho. Dlhé roky plnil v cudzinekráľove poslanie, a teraz dúfal, že jedného dňa sa všetko vráti do starýchkoľají.
Cudzinec rovnako počul o zmenách, no vo vetre vanúcom od blížiacej sa pevninynašiel čosi viac. Pach vzácnej tekutiny, krvi s urodzeným pôvodom. Presne tej, kvôliktorej sa pred časom opäť vydal na cestu cez polovicu sveta. Znepokojilo ho, žeju neprelieva on.
„Možno som sa nevyjadril jasne, hlupák, kam si ma zaviezol?“ nadával cudzinec napohoniča a vyliezol s koča. Díval sa striedavo na konský povoz a striedavo nabudovu parlamentu. Týčila sa pred ním zlovestne, ako keby mu chcela niečopovedať.
„Urazil vás nejako, pane?“prihovoril sa dôstojník zo skupiny vojakov, ktorí postávali neďaleko.
„Chcel som, aby ma zaviezol ku kráľovi, no ten hlupák asi nevie, kde je jehokráľ.“
„Obávam sa, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách,“ stíšil hlas dôstojník. „Okráľovi by som sa na vašom mieste, pane, príliš nezmieňoval. Mohli by stenatrafiť na oddanejších Cromwellovcov a tí by nemusel byť natoľko zhovievaví.“
„Čo tým chcete povedať?“
„Ak ste prišli za kráľom, jetrochu neskoro. Proces s ním sa skončí až o pár dní, ale jeho osud jespečatený.“
To už vojaka prestal počúvať. Očisa mu zúžili do štrbín, až vyzerali ako dve vodorovné čiary. Ušľachtilú tvárhyzdila grimasa, ktorá mu uberala na ľudskosti.
„Zaveď ma k svojmu pánovi,“povedal vojakovi.
„Lord nemá čas na neohlásenénávštevy.“
Cudzinec spočiatku nijakonareagoval, no potom sa pohol k budove parlamentu.
„Pane, stojte,“ ozval sa dôstojník zvýšeným hlasom.
Nezastal, a tak ho vojakautomaticky chytil za rameno. Potom ho však pustil a uprel pohľad nakočiša. S kliatbou ho vyhnal preč.
Oliver Cromwell sa zatvoril vo svojej pracovni a unavene spustil ramená. Malpocit, že sa mu zatmelo pred očami.
„Pán Cromwell, toto som sinezaslúžil,“ vrhol na neho ponad stôl ostrý pohľad.
„Pred rokmi som uzavrel s jedným múdrym panovníkom dohodu, ktorá zaručovalajeho ľudu, že tu nebudem loviť. Za to mám každých sto rokov právo na kalichkráľovskej krvi. Priam posvätné právo.“
Poslednú vetu pohŕdavo vypľul dotváre ohromeného Cromwella.
„Ako ste sa sem dostali?“ zmoholsa konečne na reakciu.
„To nie je podstatné. Dôležitéje, že ste ma pripravili o moje právo. Tá troska vo väzení nie je viac kráľom,a ani jeho strachom premknutá krv nie je viac objektom môjho záujmu.“
Cromwell vyskočil ku dverám, no zrazu si uvedomil, že mu v ceste stojícudzinec. „Môžete kričať, no nikto vás nebude počuť, pán Cromwell. Karol máurčite potomka, ktorý by si mohol nárokovať na trón. Váš systém nemá budúcnosť,a preto by sa na trón mala vrátiť pokrvná línia.“
Cromwell vydal zo seba lenpridusený výkrik, na viac sa nezmohol. Už veľakrát videl zračiť sa niekomu vočiach smrť, no až teraz zažil nepríjemný pocit, že tá smrť by pokojne mohlabyť jeho.
Keď cudzinec zmizol tak náhle,ako náhle sa aj objavil, povolilo zovreté hrdlo a Cromwell okamžite zavolal nastráže.
Do hlbokej noci prehľadávalibudovu od pivníc až po strechu, no nikoho cudzieho nenašli.
Oliver Cromwell zomrel oficiálnena maláriu o deväť rokov neskôr. Krajinu chvíľu viedol jeho synRichard, no nepočínal si práve najlepšie. Do Anglicka sa vrátila pokrvná kráľovskálínia a na trón zasadol Karol II..
