Nastupovala som s mojím terajším najlepším priateľom po krásne strávenom dni a on sedel hneď na prvom sedadle. Vyslovil moje meno, ja som sa okamžite otočila a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bol tam... odrazu sa mi v hlave objavilo toľko spoločných zážitkov, úsmevov, smiechu... Bolo to až neuveriteľné... Cítila som sa, akoby som sa vrátila v čase do tých dôb, keď sme boli najlepší priatelia... Vtedy ma prvýkrát život naučil, že nezáleží na tom, čo si myslia ostatní, hlavne, že ty si šťastný. 14.máj pred rokmi patrí k mojim najkrajším dňom v živote, práve preto, lebo som ho celý strávila s ním...
Niektorí ľudia už navždy ostanú v mojom srdci. Nedajú sa len tak vymazať, nedá sa na nich len tak zabudnúť. Keď si pomyslím koľko sme toho spolu prežili... Bol môj prvý kamarát, moja prvá detská láska, s niektorými ľuďmi máte už tak veľa odžité, že keď ich potom po trištvrte roku stretnete, neviete čo máte hovoriť skôr. Ten čas čo som s ním strávila, tých desať minút bola moja najrýchlejšia cesta autobusom akú som kedy strávila.
Pýtal sa ma ako sa mám, rozprávali sme sa o škole, o živote, o lezení, o našich dávnych spoločných priateľoch; Potom nachvíľu zmĺkol a spýtal sa ma na ako sa má môj priateľ... viete tak nenápadne... keď som mu odpovedala, že sme sa rozišli, spýtal sa prečo a potom sa mu na tvári zjavil úsmev. Spýtal sa ma, prečo sme sa vlastne my dvaja rozišli a schuti sme sa zasmiali na tom, keď sme zistili, že si to už nepamätáme. Všetko bolo také spontánne, nemuseli sme sa hanbiť... pozeral na nás celý autobus, ale mne to bolo srdečne jedno.
Najzvláštnejšie na tom bolo, že na pravo mňa sedel on - Mišo a po mojej ľavici stál ten druhý terajší kamarát. Dva úplne nezlučiteľné svety a povahy, minulosť a budúcnosť. Ako keby bola medzi nimi neviditeľná priepasť.
Už som musela vystúpiť a zrazu mi to prišlo nesmierne ľúto. Pri dverách som sa na neho pozrela a ani neviem ako zo mňa vyšlo: "Miško, sľúb mi, že určite pôjdeme vonku a porozprávame sa." On sa na mňa usmial tak, ako to robil vždy predtým a povedal, že sa mi ozve...Ozval sa.:)
Zakývala som mu a videla som ako na mňa hľadí... Vtedy mi to prišlo nesmierne ľúto, že je to preč. Ľutovala som, že som ho neobjala... že som s ním bola len tých desať minút. Odrazu sa mi vynorilo toľko spoločných zážitkov.. zaplavila ma nostalgia.. uvedomila som si, že aj po tých mesiacoch a mesiacoch ho mám stále rada a že navždy to tak ostane...
