Mestské kultúrne stredisko v Mestečkoviciach, kde bývam, organizuje každú stredu prednášky o umení. Ľudia mojej generácie už nechodia na prednášky do kultúrnych stredísk. Majú predsa youtube a geniálne dvadsaťminútové TED talks, ktoré vpichnú niekde medzi chystanie večere a ukladanie detí do postele. Tiež čas prednášok, streda o pol piatej, je pre väčšinu smrteľníkov v produktívnom veku absurdný. Preto som svojou prítomnosťou vzbudila množstvo zvedavých pohľadov v radoch zhromaždených seniorov.
Téma znela zaujímavo: Poľky v Paríži. Reč bola o mladých umelkyniach druhej polovice devätnásteho storočia, maliarkach a sochárkach, slečnách z dobrých poľských rodín, ktoré ich talent, nadšenie a finančne zabezpečenie priviedli na štúdiá do parížskych výtvarných ateliérov. Bolo ich niekoľko desiatok a boli to priekopníčky. V časoch, kedy nebolo zvykom, aby ženy študovali, ony vyrážali do sveta a v malých nevetraných ateliéroch, v nepriaznivých podmienkach zveľaďovali svoje nadanie. Nesmeli študovať na oficiálnych výtvarných akadémiách spolu s mužmi, mali svoje vlastné školy, alebo boli súkromnými žiačkami známych maliarov. Model, ktorý maľovali, nesmel byť v ich prítomnosti úplne odhalený. Ani ženský nie.
Väčšina z nich sa po štúdiách vracala do Poľska, kde sa dobre vydali a maľovaniu sa venovali už len počas dlhých daždivých popoludní. No pár ich zostalo a snažilo sa presadiť na parížskej výtvarnej scéne. Medzi nimi Olga Boznańska. Dcéra Poliaka a Francúzky prišla do Paríža po štúdiách v Mníchove, už ako zrelá tridsaťročná žena. Nevydala sa, nemala deti, aj keď osudových mužov bolo v jej živote hneď niekoľko. Vieme o nich, pretože všetkých maľovala. Bola to nezávislá žena a nebolo ľahké dvoriť jej. Svoje zasnúbenie s maliarom Józefom Czajkowskim po desiatich rokoch nakoniec zrušila. Bola najmä portrétistkou, precíznou a trpezlivou - jej modely jej neraz museli pózovať aj viac ako štyridsať stretnutí. Jej štýl je jedinečný, nemožno ju zaradiť k žiadnemu smeru ani škole, no bola súčasníčkou impresionistov aj expresionistov a tieto vplyvy možno v je tvorbe nájsť. Postavy na jej obrazoch sa vynárajú z akejsi vibrujúcej hmly. Pozeráme sa na ne, akoby sme sa dívali cez okno počas daždivého jarného dňa. Ten daždivý deň, to je stav maliarkinej duše. Je vážna a zadumaná ako každý, kto sa naučil čítať v tvárach ľudí a vyhmatávať v nich aj tie najdrobnejšie rozpory. V je portrétoch detí je akási clivota. Krutá pravda o tom, že detstvo je len vzácny okamih, ktorý pominie.
Tohoročná veľká retrospektívna výstava vo Varšave predstavila všetky tematické okruhy, ktoré Boznańska maľovala. Prevažujú portréty zámožných Poliakov, kolegov maliarov, početných ctiteľov, matiek s deťmi, milovaného otca, sestry, detí a veľká kolekcia autoportrétov. Boznańska ich v priebehu života namaľovala vyše tridsať. Veľmi dbala o verejné mienenie a o to, ako ju vníma svet. Jej autoportréty, hoci z rôznych období života, sú v niečom jednotné. Sugeruje nám skrz ne ako chce byť vnímaná: hrdá, slobodná, trochu nedostupná. Hľadí pozorne, nič jej neunikne.
Výstava tiež dala tvorbu Boznańskej do kontextu s maliarmi, ktorí ju inšpirovali, alebo, s ktorými ju spájala kritika. V jednej zo sál bolo možné zhliadnuť Harmóniu v sivej a zelenej: Miss Cicely Alexander od Jamesa McNeilla Whistlera, či portrét Mariany Rakúskej, kráľovnej Španielska od Diega Velazqueza. Pri tvorbe zátiší a krajinomalieb ju inšpirovali japonské drevoryty, ktorými bola v druhej polovici devätnásteho storočia fascinovaná celá umelecká Európa. Boznańska nikdy nemaľovala v plenéri. Tvorba bola pre ňu niečím intímnym, nechcela byť pri tom pozorovaná. Jej krajinomaľby, to sú výhľady z okna. Ešte ako mladé dievča namaľovala výhľad z okna domu svojej rodiny na Wolskej ulici v Krakowe Mestská zástavba I (1885). Už na tomto ranom obraze možno nájsť všetko, čo bolo pre Boznańsku typické. Nezaujímali ju detaily, ani štruktúry. Bola koloristkou. Vyjadrovala sa skrz farby, kompozície a prácu so svetlom a tieňom. Aj v tomto jej prístupe možno odčítať vplyv japonského umenia, ktorého esenciou nie je precízne zobrazovanie reality, ale vyjadrenie nálady objektu, či javu. V Paríži často maľovala výhľad z okna svojho ateliéru na Montparnasse. Zobrazovala aj svoju pracovňu, častokrát aj s hosťami, kolegami-maliarmi, či poľskými rodákmi. Boznańska bola srdečnou hostiteľkou a ľudia sa okolo nej radi zhromažďovali. Milovala tiež zvieratá. Stálymi obyvateľmi jej bytu boli malý psík, papagáj a zdomácnené myši, ktoré pravidelne kŕmila a rozprávala sa s nimi.
Dožila sa vysokého veku a aj keď ju do poslednej chvíle zaujímalo všetko nové v oblasti umenia aj pokroku, v mnohých veciach zostala starou dámou z minulej epochy. V dome nemala elektriku, svietila petrolejom, nosila staromódne krinolíny a volániky. S pribúdajúcimi rokmi jej popularita klesala a objednávok bolo čoraz menej. Borila sa s existenčnými problémami. Mala veľa obdivovateľov, no bola veľmi hrdá a nebolo ľahké jej pomôcť.
Ako vždy, jeden obraz na výstave ma zaujal viac, ako ostatné; musela som sa k nemu niekoľkokrát vrátiť. Na tomto Autoportréte (1900) má Olga tridsaťpäť rokov. Jej tvár sa vynára uprostred divokého tanca štetca. Spokojná a sebavedomá, je na vrchole svojho tvorivého života. Vyžaruje z nej sila a odhodlanie. Po okrajoch presvitá plátno, ktorého farbu a štruktúru Boznańska milovala. Častokrát nechávala na svojich obrazoch nepomaľované plochy ako súčasť kompozície.
Obraz ku mne prehováral a ja som mala pocit, akoby som viedla tichý dialóg s nikdy nepoznanou priateľkou.
