Najprv som vkročila do časti vyhradenej retrospektívnej výstave Natalii Lach-Lachowicz, ktorá vystupuje pod pseudonymom NataliaLL. Bez akejkoľvek prípravy, bez predchádzajúceho varovania, čo ma čaká, som vstúpila do hlavy „jednej z najdôležitejších poľských umelkýň druhej polovice dvadsiateho storočia, spoluzakladateľky medzinárodného feministického hnutia a legendy poľskej neoavantgardy a konceptuálneho umenia“ (citované z www.culture.pl). A nepáčilo sa mi tam. NataliaLL sa rozhodla, že jej životným poslaním bude provokovať prudérnu spoločnosť svojimi erotickými inštaláciami a propagáciou sexuality. Začala s tým už v šesťdesiatych rokoch, kedy nafilmovala mladé ženy, ktoré zmyselne lížu banán a chtivo a lascívne požierajú aj iné druhy jedla. Odfotila nahého chlapíka a ženskú ako stoja v poli a urobila z toho veľkoformátové fotografie. Ľudí v plynových maskách s dlhými chobotmi na tvárach. A neskôr, keď už jej telo ani telo jej celoživotného partnera nebolo až také elastické a fotogenické, urobila z nich postavy severskej mytológie, ktoré zobrazila v sérii obrazov, kde nahí, alebo nevkusne odetí pózujú so štítmi, žezlami a lebkami. Sama sebe na hlavu vsadila kyticu kalí.
Prechádzala som skrz ten feministický manifest zhnusená. Nie feminizmom ani propagáciou telesnosti; tá je dôležitá, obzvlášť v katolíckom Poľsku, no spôsob akým to robí NataliaLL sa mi javil neestetický a nenápaditý. Vo viacerých interview sa NataliaLL porovnáva s Jeffom Koonsom, americkou „popstar“ post-pop artu. Lenže Koonsove dielo, ktoré sa kúpe v pravom nefalšovanom gýči je nápadité a... antiestetické. Jeho zvrátená krása ma priťahuje, kým diela Natalie LL ma iba znechucujú a otravujú.
Z výstavy som odchádzala s pocitom dlhu. Chcela som, aby mi môj negatívny zážitok niekto vynahradil a zlepšil mi náladu, alebo aspoň, aby mi vrátili vstupné. Samozrejme hlodal vo mne aj malý červík pochybností: Možno moja inzitná myseľ nemá dostatočnú kapacitu na to, aby porozumela revolučnému významu tejto škaredosti.
Vtedy som si na stene oproti všimla ešte ďalšie meno a názov výstavy. Vstúpila som do prítmia medzi biele panely a ocitla som sa vo svete Katarzyny Józefowicz. To, čo som videla ma ohromilo. Niekoľkometrová inštalácia celá zložená z množstva skriniek a poličiek vyrobených z papiera, alebo preglejky. Najväčšie kúsky mali okolo pol metra, najmenšie iba pár centimetrov. Dielo nevysoké, kartónovo hnedé. Katarzynin Habitat (Bydlisko). Pozerala som sa na roky neuveriteľnej mravčej práce. Celá výstava bola vizuálnou úvahou na tému bydliska, fyzického aj duševného domova. Všetky práce boli majstrovskými ručnými dielami, mementami trpezlivosti a pokory. Obrus zlepený z precízne vystrihnutých novinových titulkov, ktorý pri zbežnom pohľade pripomínal čipkované prestieradlo starej mamy, izba, ktorej steny boli uštrikované z novinového papiera, koberec, z ktorého vystávali stovky fotografií ľudských tvárí ako huby po daždi. Ako sa vyjadrila sama Katarzyna, pracnosť a monotónnosť, ktorá je spojená s vytváraním jej diel je ich neoddeliteľnou súčasťou a nevníma ju negatívne. Všetko to lepenie a vystrihovanie je pre ňu mantrou.
Slovami Orhana Pamuka: „Maliarovi nemožno zložiť väčšiu poklonu ako slovami, že jeho dielo v človeku podnecuje chuť, aby sám maľoval.“ Práce Katarzyny Józefowicz sú presne takýmto druhom umenia. Galéria preto do doprovodného programu zaradila aj dielne ručných prác so samotnou autorkou.
Neviem, či aj umiestnenie týchto dvoch výstav vedľa seba bolo obsiahnuté v nejakom kurátorskom koncepte. Ťažko si predstaviť dva odlišnejšie prístupy k výtvarnému umeniu. Jediné, čo ich spája je latinčina v názve výstavy. Retrospektíva Katarzyny Józefowicz je nazvaná Habitat, čo je dosť zavádzajúce, pretože tento termín je z oblasti ekológie a enviromentalistiky a označuje miesto výskytu určitého organizmu. Nikde v rámci výstavy som tento presah nezachytila a preto si myslím, že kurátori aj autorka mali na mysli latinské „habitatio“, po našom jednoducho „bydlisko“.
Retrospektíva NatalieLL sa nazýva Secretum et Tremor, Tajomstvo a chvenie, názov gýčový a pustý, výstavu v mojich očiach vystihuje.
Józefowicz je v oficiálnych materiáloch galérie označená za jednu z najoriginálnejších poľských umelkýň. Uvažujem, či sa táto charakteristika neprieči so samou definíciou umelca. To je predsa človek, ktorý vytvára niečo nové, čo nikto pred ním nevytvoril. Nemožno preto byť neoriginálnym umelcom. No je tiež pravdou, že práce NatalieLL by za veľmi originálne asi nikto neoznačil. To jej však nebráni byť jednou z najdôležitejších. Plytvanie slovami „naj.“ Nič nevyjadrujú, pretože o našom naj aj tak rozhodnú osobné preferencie, vkus a psychické nastavenie.
