Niekedy v polovici deväťdesiatych rokoch som ako trinásťročný puberťák zmobilizovala svoju rodinu a vybrali sme sa na výlet do Bratislavy. Cieľom tejto výpravy bola výstava Albína Brunovského. Sedem malieb na orechovom dreve, ktoré tu bolo možné vidieť, malo skončiť v budove Národnej rady Slovenskej republiky. Už vtedy mi z toho bolo tak nejako úzko, nemohla som si pomôcť, považovala som to nádherné umenie svojím spôsobom za stratené.
Na tej výstave som tie precízne kontemplatívne maľby preštudovala veľmi dôkladne, každý detail, každú ryhu na dreve. Lúčila som sa s nimi. Vlastne dodnes si nie som tak úplne istá, akú kariéru zvolím, keď vyrastiem (som neskorá odroda), no už vtedy som vedela, že politika to asi nebude.
A naozaj, do národnej rady som sa nikdy nepozrela, no obrazy som zahliadla ešte veľa krát. V televíznych novinách prekryté postavou nejakého politika, ktorý sa vyjadroval k aktuálnym nezhodám v parlamente, častokrát veľmi nevyberaným spôsobom. Bol to pre mňa príliš bolestný kontrast. Jemné hĺbavé umenie, ktoré je oslavou Slovenska, ako ho vidí citlivý umelec a hrubá a urážlivá nekultúra odohrávajúca sa v popredí. Tak som prestala pozerať televízne noviny.
Dnes som si na tie maľby znovu spomenula. Premiér tejto krajiny dostal hlas vo verejnoprávnom médiu, aby nás mohol ubezpečiť, že na Ministerstve zahraničí naozaj nikto našimi peniazmi neplytval a všetko prebehlo podľa zákona. Túto možnosť nevyužil, na otázky redaktora neodpovedal.
Dánska eurokomisárka Margrethe Vestager v rozhovore pre Denník N vysvetľuje, že k takejto situácii v Dánsku nemôže dôjsť. Uvádza príklad ministra, ktorý mal pred pár rokmi problémy s istými novinármi a odmietol im dávať rozhovory a odpovedať na otázky. No okamžite zasiahol ombudsman, ktorý mu vysvetlil, že ako verejná osoba má povinnosť na tieto otázky odpovedať. Ale ako to komentuje samotná eurokomisárka, my tu žijeme v úplne inej realite.
Nie som politológ, ani odborník na mediálnu komunikáciu. No rada by som poskytla svoj pohľad chůvy, ktorá strávila posledných desať rokov rozväzovaním konfliktov na najvyššej úrovni, čiže na detskom ihrisku. Spôsob, akým sa choval premiér tejto krajiny v Slovenskom rozhlase, jeho aroganciu a neochotu spolupracovať, by som netolerovala u žiadneho zo svojich zverencov. Keď v kolektíve vznikne podozrenie, že nejaké dieťa si zobralo niečo, čo mu nepatrí, bez toho, že by sa opýtalo, situácia sa rieši otvorene. Obidve strany konfliktu dostanú svoj hlas, pričom sú ubezpečené, že ich potreby a záujmy sú rovnako vážne. Ak niektorá strana nedokáže počas tohto procesu zachovať dekórum, upokojiť sa a vykrikuje na svojho protivníka hanlivé slová, je to priťažujúca okolnosť, ktorá sa s previnilcom rieši osobitne. Nie vždy je možné dopátrať sa všetkých potrebných informácií dôležitých pre spravodlivé rozstrihnutie konfliktu, no vždy sa situácia rieši s veľkým dôrazom na potrebu dodržiavania existujúcich pravidiel a slušnosť pri rozväzovaní konfliktov.
Zaujal ma premiérov postoj, ktorý budem voľne parafrázovať. Bolo to niečo ako, keď vy (novinári) neprestanete tĺcť do mojej vlády, to ja (premiér) budem tĺcť vás. Takéto rozväzovanie konfliktov je charakteristické pre škôlkára - začiatočníka, ktorý vlastne dosiahol tri roky, je v kolektíve nový a ešte si neosvojil pravidlá, ktoré tu fungujú. Ak sa cíti ohrozený, reaguje útokom. No už jeho kolega, starší škôlkár, povedzme tak päťročný, dokáže problémy rozväzovať civilizovanejšie. Aj keď ani u päťročného dieťaťa ešte nie je empatia úplne rozvinutá, uvedomuje si, že okrem neho sú na svete aj iní ľudia, ktorých potreby a priania musí rešpektovať. Dvaja päťroční škôlkári sú už schopní dohodnúť sa s využitím nástrojov, ktoré im boli pracne vštepené ich rodičmi a učiteľmi, argumentovať bez použitia slovného, či fyzického násilia a dospieť ku kompromisu. Nie je možné, aby nejaký rozmaznaný trojročný škôlkár úplne ovládol svoje prostredie a diktoval tón a úroveň komunikácie svojmu okoliu.
Prečo mám tolerovať u najvyšších vládnych predstaviteľov tejto krajiny chovanie, ktoré by som netolerovala u päťročných detí? Prečo má na mňa verejnoprávny rozhlas, ktorý si platím, ústami premiéra, ktorého si tiež platím, aby na úrovni reprezentoval moje záujmy, chrliť zmes urážok a primitívnych nehanebností?! Existujú kontrolné mechanizmy, ktoré by mohli zabrániť, aby úroveň verejnej debaty na Slovensku nepadala do kanála? A aká je úloha slovenského ombudsmana?
Pre blaho našich škôlkárov i dietok školou povinných, verím, že sa dnes na obed hrali vonku, že nepočúvali rozhlasovú debatu s premiérom a že tak všeobecne nesledujú dianie na našej politickej scéne. Ináč by bola moja snaha vychovať z nich slušných ľudí úplne zdiskreditovaná.
