A keďže neštudujem entomológiu, ale pedagogiku, pátram po informáciách o deťoch.
Nedávno som videla dokument, v ktorom nadšení ľudia s dojatím v hlase rozprávali o tom, aké je zhromažďovanie elektronických dát skvelé, ako zachraňuje životy a pomáha vo výskume. Bolo to osviežujúce, keďže o zbere informácií (a že ich produkujeme dosť) väčšinou počuť nahlas len v súvislosti s konšpiračnými teóriami, podľa ktorých korporácie na základe všetkých tých údajov, ktoré im poskytujeme, už dávno stvorili algoritmus, vďaka ktorému nám definitívne a nenávratne ukradnú našu dušu.
Jeden mladý vedec zašiel tak ďaleko, že do celého domu nainštaloval kamery s mikrofónom a nahral si prvé roky života svojho syna. Chcel zistiť, čo rozhoduje o tom, ktoré slovo vysloví ako prvé. Syn prehovoril a dáta tiež. Výskumník zistil, že to nebolo slovo, ktoré junior počul najčastejšie, ale slovo, ktoré počul v čo najväčšom počte rôznych kontexov. Tajomstvo prvého slova je odhalené. Mama je jednoducho ženská, ktorú dieťa vidí v rozličných súvislostiach, napriek tomu, že ona sama si myslí, že robí do zblbnutia to isté.
Mihaly Csikszentmihalyi, ktorého výskum ma tak zaujal, že som sa jeho meno naučila naspamäť navrhuje, že ak chceme deťom sprístupniť potenciál slov, máme ich čo najskôr vtiahnuť do slovných hračiek: "...dvojité významy môžu pre vzdelaných dospelých predstavovať najnižšiu formu humoru, deťom však poskytujú dobrý tréning v ovládaní jazyka. Stačí len dávať pri rozhovore s dieťaťom pozor a zakaždým keď sa naskytne príležitosť a nejaké slovo, či výraz sa dá vyložiť inným spôsobom, zmeniť rámec a tváriť sa, že sme slovo pochopili inak. Porušovanie naučených očakávaní môže byť spočiatku trochu frustrujúce, ale deti to rýchlo pochopia a prístúpia na hru. Učí ich to mať z ovládania jazyka radosť."
My z našej perspektívy si už častokrát ani nevieme predstaviť, aký náročný proces pre dieťa predstavuje jednoduché slovo v novom kontexte. Nedávno jedna moja kolegynka prišla s roztomilou historkou o tom, ako istému škôlkarovi poradila, že ak si chce tú topánku obuť, musí vytiahnuť jazyk. Adept umenia obúvania vystrčil jazýček z úst a trpezlivo čakal na zázrak s topánkou.
Nina Kraus z Northwestern University má takú mašinku, čo dokáže prehrávať to, čo náš mozog počuje. Senzory pripnuté na hlave zachytávajú elektrické impulzy, ktoré vyvoláva zvukový vnem. Tie sú potom spätne prehrávané cez reproduktory. Mozog napodobňuje fyzické vlastnosti zvuku pomerne precízne, takže prehrávaná mozgová vlna znie takmer identicky ako zvuk, ktorý ju vyvolal. Obsahuje tiež rôzne echá a šumy a intenzita tohto neurohluku určuje nakoľko je náš mozog schopný spracúvať zvuk a dávať mu zmysel. Čím nezrozumiteľnejšia je nahrávka, tým horšie na tom náš mozog je.
Kraus spolu so svojím týmom podrobila výskumu deti z chudobných rodín. Chudoba sa viaže s nižším vzdelaním a je potvrdené, že deti, ktorých matky nechodili dlho do školy, počujú do veku šestich rokov až o tridsať miliónov menej slov, ako ich rovesníci, ktorých matky majú vyššie vzdelanie. Táto linguistická deprivácia sa samozrejme podpisuje na ich schopnosti spracúvať zvuky, a teda na celkovej schopnosti učiť sa. Je dokázané, že výuka hudby a výuka cudzieho jazyka dokáže tento deficit čiastočne kompenzovať. Hudba je vôbec veľmi tesne zviazaná s našou gramotnosťou. Pozitívny efekt hudobného vzdelania v detstve pretrváva celé desaťročia potom, ako sa hudbe venovať prestaneme. Ak patríte k tým, čo vyhlasujú, že všetky tie hodiny za klavírom z prinútenia boli nanič, pretože aj tak už nezahráte ani Pre Elišku, tak vedzte, že váš mozog si to pamätá a robí mu to dobre. A ak sa hudbe venovať neprestaneme a hoc aj amatérsky muzicírujeme celý život, náš mozog je biologicky mladší ako mozgy našich rovesníkov - nemuzikantov.
Toto všetko je viac menej jasné, novinkou je, že Kraus so svojou mašinkou dokáže zistiť zhoršenú schopnosť spracúvať zvuky už u trojročných detí. Keďže čistota nahrávky toho, čo počujú úzko koreluje s ich schopnosťou učiť sa jazyk, dokáže predpovedať ich problémy dlho predtým než sa začnú učiť čítať a písať a padnú na nich všetky diagnózy "dys". A keďže v tomto veku ešte nie je nič isté, je to práve hudobné vzdelanie, ktoré im môže pomôcť k tomu, aby sa k problémom s čítaním a písaním nikdy nedopracovali.
Neuroplasticita hovorí o tom, že možnosti dospelého mozgu meniť a reorganizovať sa sú úžasné. Možnosti detského mozgu sú oproti tomu úplne fantastické. Montessori pedagogika na výuku hudby u detí v predškolskom veku používa jednoduchú sadu zvončekov, každý naladený na iný tón. Deti ich najprv len počúvajú, potom párujú a nakoniec usporadúvajú do stupnice. Ich premisa: u každého dieťaťa do šestich rokov je možné vypestovať absolútny sluch.
Keď sa pokúšate čokoľvek ich naučiť, je to trochu ako čarovať. Mágia, ktorej výsledok je síce neistý, no môže prekonať všetky očakávania.
