Dopravné ihrisko za amfiteátrom a štadiónom dávno vzalo za svoje. Neskôr aj ako dočasné úložisko stavebného odpadu. Pozostatky asfaltových ciest a chodníkov inšpirovali zrod nápadu, myšlienky, vízie bikeparku trvalejšieho, dostupnejšieho a istejšieho, než tamten za ramenom.
Mesto nápad prijalo pozitívne. Záujmovému združeniu bikerov, umožnilo odpratať sutiny a odpad, vyčistiť a obnažiť pôvodný terén. Približne tridsať členov združenia najmä svojpomocne, buduje si nový priestor.
Výstavbe tohto areála venuje sa redaktor Želiezovského spravodajcu Štefan Hečko, v rozhovore s podpredsedom občianskeho združenia Ironsheep Crew, Mirom Kriškom, vo februárovom vydaní mestských novín (v elektronickej podobe na www.zeliezovce.sk).
Podmienkou získavania peňažných prostriedkov je legalizácia projektu, čo je ďalší z postupných krokov k napĺňaniu vytýčenej vízie a cieľa. Vo štvrtok, 25. augusta 2011, súčasťou programu 8. riadneho zastupiteľstva mesta, bolo aj prejednanie žiadosti združenia o prenájom areálu (v pozemkovom vlastníctve mesta). V zastúpení združenia bol prítomný jeho podpredseda Miro Kriška.
Pozitívnou správou je, že poslanci s prenájmom, predbežne na čas určitý (skúšobne) súhlasili, tou druhou, že práve pre začiatok, na čas určitý (skúšobne), stanovil sumu nájomného (podľa mňa ad hoc) na 70 Eur ročne.
Z pohľadu združenia a jeho členov (členské príspevky) „zvládnuteľné“ (Kriška), avšak, z hľadiska aktuálnych platobných schopností združenia (členské), privysoké. (Pre začiatok by symbolické jedno Euro malo stačiť. Sedemdesiat eur je pre mestskú pokladnicu bezvýznamných, združeniu však značne pritvrdí život.) Mesto by si malo uvedomiť narastajúcu reálnu hodnotu diela (vlastne á la socialistická „Akcia Z“) a jeho perspektívnu pridanú hodnotu, nielen pre rozvoj športových aktivít, ale aj (!) turizmu, v kontexte rozvojového programu mesta...
Pravidelne „sedávam“ na rokovaniach zastupiteľstva. Ako radový občan. Majú aj svoj „ľudský rozmer“. „Duch a tón“, akým bol „skúšaný a preverovaný“ mladý aktivista, „dotkol“ sa môjho osobného vkusu. Ostal som zahanbený a so sklonenou hlavou a zatvorenými očami som si pre seba zahundral: „Toto nemusím.“ Primátor „to“ stlmil a zabrzdil. Jeho postoj hodnotím jednoznačne pozitívne.
