Deň za dňom, starnutím, náš čas sa zrýchľuje. Postupne, ocitám sa v kategórii skôr narodených. Akosi som sa ponáhľal na svet. Ešte aj predčasne. Pamätám dlhé dni svojho detstva, pod krídlami matky a materskej školy. Čaro mladšieho i magično staršieho školského veku.
Neskôr, stíhať bolo mnohé, čo viedlo ma k vzdelaniu a dospelosti. Z nedostatku času, prestali sme ho vnímať. S výnimkou chvíľ, ku ktorým patrí klasikovo: „Postoj chvíľa, ó, si krásna" (so všakovakým prebúdzaním sa). V šesťdesiatom siedmom, mal som sladkých šestnásť. Maturoval v sedemdesiatom.
Vtedy šiestak - môj prvý fotoaparát, volal sa Pionier. Ako inak. Čierna bakelitová buchta za 66 korún. Zo zárobku prázdninového brigádnika, ostalo mi aj na dva-tri čiernobiele filmy. Fotky sú úžasné. Mám ich vo svojom albume. Ktosi, onakvejší fotograf, používa stále (vtedy vymakaný) Flexaret.
Ako žiak a pionier druhého stupňa základnej školy, navštevoval som rádioamatérsky krúžok. Fascinovala ma elektrina a všetko okolo zvuku a obrazu. Tie drobné súčiastky (odpory, kondenzátory, tranzistory, diódy...) boli pre mňa ako pre dievčatá a ženy, akousi pestrou bižutériou. Napriek tomu - som na ženy (len pre poriadok).
Chodili sme do terénu. Overovať teóriu v praxi. S drôtovými telefónmi, bezdrôtovými Morseovými prístrojmi i fónickými vysielačkami. To bolo radosti a úžasu, keď to zafungovalo!
Častejšie však, na seba sme kričali: „Vidím ťááa, ale ťa nepočujéééem!"
Nevdojak, v akomsi prekrytí spomienok z rôznych životných období a zážitkov, z hĺbky pamäte, vynorili sa mi Pelíšky. Ocenil by som ich Oskarom. Dostal ho Kolja. Lebo. Predtým slovenský Obchod na korze. Tú dobu, nezažil som. Je parketou skôr narodených. Som len päťdesiat dvojka (sú medzi nami ešte i takí, ktorí pamätajú obe svetové vojny). Ja, našťastie, zatiaľ, ani jednu.
Pelíšky verne zobrazujú Pražskú jar, jej koniec a príchod „záchranarov". Tak, ako Česi a Pražáci, podobne, to obdobie, vnímal som a prežíval ja, moji rodičia a rodné osvetie.
Popri ceste za poznaním svojho mobilného foťáka, v spomienkach, opakoval som si jednotky prúdu, napätia, odporu a do kroku si rapoval od väčších k menším a najmenším - mili, mikro, nano, piko, femto, ato... a od malých k väčším - kilo, mega, giga, tera (mal som sa baviť o pixeloch, rádovo v hodnote 3,2 megapixela, čo mi vydá moja elektronická optika)...
... a do toho, z ktoréhosi pamäťového priečinka vyrazilo mi Pupendo. Nie je voľným pokračovaním Pelíškov. Ani dvojča. Je ich mladší súrodenec. Mapuje obdobie „po". A nástup normalizačného obdobia pod Husákom.
Utkvel mi v pamäti záver - dovolenka pri Balatóne. Koniec leta, začiatok jesene, po sezóne. Hmla. Slabá, ňou prekrývaná a prerývaná viditeľnosť. Filmoví hrdinovia, asi na záver za odmenu, čľapkajú sa rozpačito v tej večne plytkej, kalnej vode. Na pláži, povaľujú sa a vo vode plávajú opadky. Oni - sú tam sami. Hľadajú jeden druhého a striedavo sami seba. Tiež, akoby nemali kam sa upratať. Beznádej a rezignácia. Tupo, duto, ako v hmle, akoby znelo: „Kde sííi?! Počujem ťáááa, ale ťa nevidííím!!" Vtom, prekročiac prah otvorených dverí, vstúpil som do predajne...
...ten foťák je slušný. Občasná rozmazanosť obrazu je daná trasom rúk. Predavač mi poradil - "...pred fotením si uhnite. Vzhľadom k 3,2 megapixela, pri 0,7 - 1,2 promile sa vám ruka nezachveje. Obraz budete mať ako vymaľovaný. Viac však neodporúčam. Nakláňal by sa do strán. Prípadne padal. Iba, pri fotení, vyhýbajte sa opilcom. Aby do vás dáky nedrgol."
Zasa, znova, rýchlo a cyklicky, približuje sa 21. august.
Mal som „sladkých šestnásť".
