V mestskom parlamente sú dvaja, ktorí sú prakticky vždy ticho. Ticho okolo nich vládne i tu. Bez diskusie a komentárov. A nielen o nich. O čomkoľvek, čo som sem vložil...
Viem, o čom hovorím, lebo som takmer jediný občan, ktorý tam sedáva ako „puk“. A mám s tým vnútorný problém.
Pokúšam sa o odpoveď. Poslanecká práca nespočíva iba v aktívnej účasti na rozpravách a diskusiách. Je kdesi vzadu, za oponou...
Najdiskutovanejší sú tí poslanci, ktorí sa najviac verejne (v parlamente) prezentujú. Svojimi návrhmi, názormi, postojmi... Všetci dvanásti sa však podieľajú na výstupoch mesta najmä hlasovaním.
Hovoriť je striebro. Mlčať zlato. V ich prípade asi takto: „Nekecám a robím, mlčím a hlasujem.“ Toto nie je kritika, iba konštatovanie. Kde je pravda?
Ako poslanecký kandidát patrím k najdiskutovanejším. Ak by som sa neprezentoval navonok, smerom k verejnosti, naprieč želiezovským mediálnym priestorom (spravodajca, net, blog a facebook), osobnými rozhovormi a diskusiou, nevedel by o mne nik a nič.
Som transparentný a čitateľný a už i preto zasluhujem vnímavú pozornosť pozornosť občianskej verejnosti.
Pod všetko, čo napíšem, alebo poviem, podpisujem sa plným a pravým menom. Takmer ako jediný. I v tomto očakávam spravodlivé hodnotenie voličov (lebo to je predobraz mojej prípadnej poslaneckej práce).
Nesiem svoju „kožu“ na trh. Vlastne pravidelne už takmer tri roky, než som dospel a dozrel k svojmu rozhodnutiu kandidovať do mestského parlamentu.
O koľkých kandidátoch má verejnosť aspoň základné informácie? Podľa čoho sa pri volebnej urne budú orientovať? Podaktorí vedia, o čom to je a rozumejú mi.
Aj týmto sa snažím pomôcť. Skôr vám, než sebe...
