Dnes, prvý pri vode a prvý na odchode ešte skôr, než poprichádzali ostatní. Rybárovi, totiž, nemalo by sa leniť privstať si. Spravidla berú pri a po brieždení, potom okolo obeda (v zime zväčša, ak je teplejšie) a pred zotmením. V lete je však večer viac komárov, preto si radšej privstanem ráno. V dobrej viere.
Od začiatku mojej tohtoročnej sezóny, s udicami k vode chodím už dvadsať rokov, pred pár dňami, po úlovku troch-štyroch kaprov rybničných, jedného premenoval som na kapra domáceho. Čosi nad minimálnu lovnú dĺžku. Plus lieň a pleskáč. Ešteže aspoň...
Asi treba začať boriť mýty. O úžasných rybároch (pretekároch) s úžasným náčiním, super krmivom, excelentnou technikou (kedysi, pretekal som i ja)...
Ktorýsi z nich, sedel predvčerom oproti. Na opačnom brehu mŕtveho ramena. Mal všetko. Samá kvalita a drahota. Iba rybu nie. Dnes som obyčajný, platiaci šedý priemer. On, bývalý predseda, dnes člen výboru, pretekár. Živý príklad čohosi...
V ostatných dňoch (od 15. mája) po začiatku lovu na ramene množstvo rybárov redne. Zistili (múdro), že kapre prestali brať (branie sa zvyčajne mení vplyvom parametrov počasia). Ale, aj od množstva starej, tvrdej, varenej kukurice, ktorou z plných vedier rybári zahádzali rameno. Je ťažko stráviteľná, dlho ostáva v rybe. Mladá (lepší prípad), bude až koncom leta.
Varený zemiak, dážďovky, cesto, nástrahou boli kedysi. Krmivom šrot. Voľný a v krmítkach. Dnes „kosťáky", boilies a najmä kukurica (iný kraj, iný mrav). Tu - takto. Typická komunikácia: „Kapnak? Nem kapnak?" Zväčša „nem". Alebo „...málo kŕmiš! Musíš viac kŕmiť a zakrmovať!" Blbosť. Kŕmim - nekŕmim - chytím - nechytím - rovnaký výsledok.
Za tie roky dnes viem takmer s istotou, ktorá ryba mi práve berie (som plaváčkar), alebo - neberie (to častejšie).
Odborníci: „Neberú - lebo počasie". Alebo - „klesá hladina". Fakt. Slovensko (všeobecný zrážkový deficit a sucho) stráca podzemnú vodu. Jej hladiny klesajú. Už i tu, dole. Na juhu.
Kedysi živé, zelené, odstavené ramená Hrona menia sa na mŕtve vody s prežívajúcimi, na kyslík nenáročnými rybími druhmi. Bez vodnej zelene. Lebo amur, tolstolobik. Jej totálne požierače. Ďalší "odborník": „Amura chytíš, len keď riadne kukuricou zakŕmiš!". Sem-tam, ktosi chytí. I mne, občas stane sa. Bez kŕmenia. Asi omylom. Dôsledok apetítu a stravovacieho profilu rybích bylinožravcov je úbytok možností prirodzenej reprodukcie a miest rybieho výteru.
Na Hrone klesajú stavy nosáľa, podustvy (s úbytkom kyslíka!) lebo vodné elektrárne. Rieka mení sa na kanál so stojacou vodou. Protipovodňová regulácia koryta. Ťažba štrku. Biznis. Ryba nevie prekonať prekážky cestou nahor na svoje neresiská. A márne ich hľadá. Rybochody povedľa elektrární sú nefunkčné (formalizmus, lebo úspora nákladov). Hron je odkázaný na zarybňovanie. Za naše rybárske. Stavy rýb „vylepšujú" kormorány a volavky. S nami, legálnymi rybármi, často zaobchádza sa ako s pytliakmi. Pre istotu, aj ako s potenciálnymi.
Kormorány a volavky majú povolenky na rybolov zdarma. My, platiaci rybári, skladáme sa na ryby aj pre ne. Dotujeme ich z našich rybárskych. Tie vtáky požívajú maximálnu ochranu. Rýchlo pribúdajú a množia sa. Naše ryby im prospievajú.
Aká rybačka, čaká ma zajtra? Pozajtra? O týždeň a neskôr? Navzdory tomu, pri vode dobre je mi. Prichádzam na iné myšlienky. A čosi-kamsi v hlave - prejasní sa...
Ráno - privstanem si...
