Prípadné pálenie vlajky čoho a kohokoľvek by mohlo byť súčasťou iného pochodu a protestu, ak by sa tak organizátor dôvodne a z presvedčenia rozhodol, nie však na pochode a proteste „Za slušný život na Slovensku, proti asociálom a skorumpovaným politikom."
Vlajku EÚ by som v tomto kontexte nepálil ani vtedy, ak by som sa mylne domnieval, že EÚ nám (ne)vyrieši našu vlastnú slovenskú korupciu. A ani vtedy, keby sa EÚ hneď a naskutku do zajtra mala rozpadnúť. A po jej rozpade už vôbec. Ani na oslavu. Lebo oslavovať by nebolo čo.
Ak sa Oskar Dobrovodský domnieva, že príčinou jeho štyri roky neriešeného problému je EÚ, mýli sa. Pred i po vstupe Slovenska do EÚ ostáva problém na Družstevnej v Malackách a nielen tam, vnútornou záležitosťou Malaciek a Slovenska. Do stavu, kde by bola EÚ zodpovedná aj za občiansky a susedský spor v ktoromsi a ktoromkoľvek zo svojich súštátí, ešte proces európskej integrácie nedospel.
Rovnako ako hrozba troch rokov natvrdo. Vlajka EÚ nie je štátnou vlajkou. Vo svete sa kadejakých štátnych vlajok popálilo a takmer denne páli viac než dosť na to, aby to úplne v pohode a bez zvláštneho pohnutia, leda s povzneseným úsmevom zniesla aj vlajka EÚ. Aj preto, že EÚ má na svojej hlave masla tiež dosť.
Čo mi však najviac na verejnej prezentácii a medializácii druhého v poradí organizovaného protestu prekáža a naháňa mráz a husiu kožu je, že ho takmer všetci a všetky médiá označujú za extrémistický. Považujem to za nástroj manipulácie verejnej mienky, prostredníctvom už dávno odhaleného a literárne spracovaného vizionárskeho manipulačného newspeaku orwellovského typu, ktorým slovenské médiá ženú vodu na mlyn a zároveň posmeľujú mimovládky typu Ľudia proti rasizmu a Nadácia otvorenej spoločnosti v ich pokračujúcej rétorike zacielenej na údajný rasizmus bielej majority voči rómskej minorite a zároveň vo vytváraní a podpore podmienok aj s použitím súdnej moci na vedomú rasovú a etnickú segregáciu oboch etník.
Či to robia vedome alebo nevedome, či sú si vedomí, čoho sa tým dopúšťajú a čo tým spôsobujú, ak „verejnoprávne" i súkromné médiá okamžite nevymažú zo svojho slovníka vo svojich spravodajských slovo extrémizmus, neviem. Ak sa vo svojom rodiacom sa názore rozhodnem, obviním verejné médiá z podielu na rozdúchavaní napätia medzi spoločenskými skupinami a vrstvami spoločnosti.
Sledujem osoby a persóny na čele sprievodov a rétorov a porovnávam ich s tribúnmi Novembra 1989, protestov Gorila... Zároveň uvažujem o mentálnej úrovni istých persón a skupín ako „príslušenstva" k hlavnému prúdu pochodu, čo si potrebujú udrieť, vybiť vlastnú agresivitu, zabaviť sa..., rozmýšľam o úrovni gramotnosti, občianskom vedomí a povedomí, stratenej, mŕtvej a nevyučovanej zanedbávanej občianskej náuke a následkoch, prejavujúcich sa na občianskom a právnom nevedomí a bezvedomí.
Žiadam, aby Slovensko, jeho výkonná a súdna moc prestali s príznačnou totalitnou a normalizačnou nadprácou.
Odporúčam, aby si Slovensko na svoj obraz definovalo a jasne artikulovalo pojem extrémizmus v opore o dostupné verejné dokumenty a materiály, a aby sme my, občania, diferencovane začali oddeľovať plevy od zrna na pozadí slovenského nacionalizmu a falošných, pomýlených "prorokov", združených v „ľudskoprávnych" mimovládkach a nadáciách tretieho sektora.
Odporúčam, aby Slovensko rešpektovalo pojmy sloboda, demokracia, ľudské a občianske práva, aby konečne po dvadsiatich troch premrhaných a stratených rokoch po „nežnej", mohla tá pravá a reálna demokracia, ktorej súčasťou je aj podmienená a právne ošetrená sloboda, boli uvádzané do živej spoločensko politickej a právnej praxe.
Odporúčam, aby príslušníci policajných zložiek oddeľovali ľudí oprávnene bojujúcich za svoje ľudské práva od tých, ktorí svojím vandalizmom a agresivitou spôsobujú škodu na verejnom a súkromnom majetku.
Protestujem proti tomu, aby Dobrovodský, Mišún, Potocký boli označovaní za extrémistov, až pokým sa nimi zo zúfalstva a beznádeje nestanú!
V tú sobotu horela zatiaľ „len" vlajka EÚ. Nie Bratislava.
