Vzťahové dvojice verejné-súkromné, pacient-klient, oddelil by som odlukou súkromného zdravotníckeho sektora od štátu tak, ako cirkev. Do zdravotníctva to vnesie jasno a základ pre ďalší postup von, z prehlbujúceho sa marazmu, úpadku a strát.
Ponovembrová vidina možností podnikania a biznisu v oblasti zdravotnej starostlivosti je hnacím motívom vzniku neštátnych zdravotných poisťovní, zdravotníckych zariadení, rovnako ako biznisu a obchodu s liekmi.
Pacient sa postupne mení na klienta. Zdravotníctvo však nie je obchod so zdravím. Zastavme ho a vráťme tam, kam patrí.
Štátny sektor využíva prostriedky z verejných zdrojov. Prvok súkromného sektora vznikol nezávisle na štáte a napĺňa podnikateľský zámer (riadi sa princípmi trhového mechanizmu, pudom sebazáchovy). Má prvok štátneho sektora pud sebazáchovy porovnateľný so súkromným sektorom?
Poistenec štátu, musí byť vnímaný ako pacient, súkromný poistenec nech je klient. O pacienta nech sa stará štát, o klienta súkromný zdravotnícky sektor. Štát si nesmie zo zdravotnej starostlivosti o svojho občana urobiť biznis.
Domnievam sa, že zdravotníctvo sa dá zreformovať len vylúčením súkromných zdravotných poisťovní z ich participácie na verejných zdrojoch. Tomuto biznisu by som štátne dotácie neposkytol. Tie, nech sú, nech existujú, nech podnikajú, ale nie za štátne peniaze. Mimochodom, neposkytuje zdravotné poistenie občanom aj Penta?
Všeobecná štátna zdravotná poisťovňa môže vyhovovať všetkým. Ako základ pre každého občana bez rozdielu. S možnosťou osobitného pripoistenia za nadštandard hoc aj v neobmedzenom počte súkromných zdravotných poisťovní. S právom slobody pacienta vo výbere a voľbe. Podľa jeho potrieb, záujmov a finančných možností.
Treba ozdraviť chorý systém odmeňovania. Čerstvý príklad - šéfovi sociálnej poisťovne udelil minister Mihál odmenu 55 tisíc eur. Je to málo, či veľa? Pán Lopatka má mesačný plat 4.500 eur. Je to málo, či veľa? Za plat chodí do roboty a za odmenu pracuje? A ešte - pod verejným tlakom - urobí zo seba dobráka, ktorý vlastne takú odmenu ani nepotrebuje, a úplne by mu ako plat stačili tri tisícky a mal by sa stále ešte ko kráľ...
A na tvorbu rezervného fondu. Oba sektory majú právo a môžu tvoriť zisk. Štátny len po uhradení všetkých pohľadávok a bez jediného pacienta na „čakačke". Súkromné poisťovne, nech so ziskom nakladajú bez obmedzení. Výsledky a trh (klientela) ich preveria.
Ak toto akákoľvek zdravotná poisťovňa nedokáže (manažment), hradí si len nevyhnutne potrebné minimálne a primerané náklady na vlastnú réžiu. A ak ani to nie - nasleduje nútená správa a likvidácia. A nie nálev zdrojov a imania.
Problém zákazu zisku zdravotných poisťovní - pánu Horlivému „ešteajprávnikovi" tiež „ušlo", že verejné zdroje tečú od štátu rovnako do štátnej všeobecnej i súkromných zdravotných poisťovní, v ktorých "prepierajú" sa na súkromné prostriedky. Poisťovne majú právo na zisk a rast imania. Súkromné bez povinnosti návratu jeho časti nazad do systému. Podnikajú pre seba, nie pre štát a občana. Háčik je v tom, že súkromné, a rady, svoje imanie zakladajú prvotne z verejných zdrojov.
Poisťovňa a vytváranie zisku - áno, ak nie je regulatív poskytovania zdravotnej starostlivosti poddimenzovaný na úkor pacienta. Štátna poisťovňa musí mať prostriedky na réžiu, mzdy, môže mať na odmeny,motivačné bonusy pre zamestnancov (podľa koeficienta hospodárskych výsledkov). Samozrejme, ak má uhradené všetky pohľadávky, rezervný fond bez pacienta na „čakačke" a nepadá jej vlastná strecha na hlavu. Akosi si privykáme na drahé a predražené upratovacie firmy a externé služby.
Vo verejnom sektore treba jednotné ceny výkonov pre diagnózy rovnako a presne (plus mínus nuansy za zvlášť posudzované individuálne prípady s využitím dostupných možností lekárskej vedy a techniky), platby štátu do systému mali by sa rovnať objemu vybratých zdravotných odvodov - koľko sa vybralo, toľko ide do systému. Súkromný sektor - nech má ceny aké chce.
Je úplne jedno, či štátne nemocnice majú-nemajú byť akciovkami, jedno však nie je, ako dokážu hospodáriť tak, aby neprodukovali dlhy (kontrola, audity, predstavenstvo, transparentné (elektronické) obstarávanie a nákupy) - nesmie sa stať, že jedna nemocnica nakúpi ten istý prístroj za 2 a druhá za 7 miliónov od kamarátov, to nech si robia súkromné nemocnice, platí to aj pre nákup zdravotníckeho materiálu a liekov.
Mali by sa redefinovať kompetencie a právomoci ÚDZS voči poskytovateľom (dodávateľom) služieb pacientovi, kontroly dodržiavania liečebných postupov a práv pacientov.
Frontálne zaviesť osobnú trestnoprávnu zodpovednosť pre právnické osoby (a konkrétne persóny) za nehospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi a zverenými prostriedkami a sankcií za porušenie zákona o zdravotnej starostlivosti vo veciach práv pacienta (klienta) vo verejnom i súkromnom sektore.
Ostatok nákladov nech je hradený verejným pripoistením a súkromným poistením (pripoistením). Alebo, kombináciou oboch - verejného i súkromného poistenia. Podľa možností, záujmu a vkusu pacientov a klientov.
Špecifickým prvkom neštátnej zdravotníckej starostlivosti je zubné lekárstvo ako výlučný súkromný sektor. Štát ho zhodil zo svojich bedier ako „vedľajšiu" záťaž. Stalo sa pre väčšinu reálnej i potenciálnej klientely nedostupným. Pre sociálne odkázaných úplne.
Pozadie zavedenia povinnosti preventívok, v skutočnosti nie je altruizmom a úprimným záujmom o zdravý chrup populácie, ale zákonom vynútený takmer bezprácny zisk. Ako výdobytok zubárskej loby. Občan sa stal rukojemník zubára a jeho voľnej (ad hoc) cenotvorby.
Zubolekársku techniku a nástroje (trebárs sterilizátory, výmenné kolienkové násadky - pod krytím ochrany zubára pred vírusom HIV, hepatítídou C a pod.) premietne si zubár do ceny a svojho zisku. Klient zaplatí. Na biznise profitujú výrobcovia. Chirurgické kreslo a anesteziológ - zaplatí klient.
V utorok večer (repríza) na STV2 (Zdravie a zuby) žasol som. Ale, len žasol. Ostatok mojich dojmov a pocitov vyplnil smútok. Lebo.
Mimochodom - nárast počtu lekární tiež nie je altruizmus. Ale jeden úžasný, lukratívny biznis. V meste, v ktorom žijem (7,5 tisíca obyvateľov) sú už štyri lekárne. V blízkom okolí ani jedna.
Amerika, Obama a jeho tlak na verejné zdravotné poistenie - nepoistenému občanovi poskytnutá je len povinná akútna, život zachraňujúca pomoc, za hranicou ktorej, pacienta vyložia na lavičku pred budovu nemocnice so želaním pekného dňa...
A Slovensko? Chce to prácu a príležitosti zamestnávania. Nielen rečičky a predvolebné sľuby. Bez nich niet odvodov a za sociálne odkázaných a nezamestnaných musí zdravotné odvody platiť štát. Z čoho? A dokedy?
Chcem veriť, že dobrá reforma je možná. Iba „oni" nechcú. Treba „im" vyprášiť kabáty. A zveriť koncepčnú robotu nezávislým (apolitickým) odborne kvalifikovaným, morálne a mravne dobre komponovaným odborníkom.
A kvalitnú, presnú a úplnú robotu ministerstva financií a jemu podriadených zložiek vo výbere daní a odvodov.
Zdieľam názor, že bez súkromných zdravotných poisťovní dokázali by sme sa zaobísť úplne. Lebo zdravotníctvo, jeho filozofia a naša ekonomika sú naším citlivým miestom. Krok späť by bol krokom vpred. S jedným spoločným, rovnakým a rovným poistným kmeňom.
Ďalší dobrý dôvod na zmenu ústavy.
Že by "ľavá úchylka"?
