Mužskosť a ženskosť

Jedným z jednoduchých testov sexuálnej orientácie (nie je vždy všeobecne platný, funguje však „len" spravidla...) maloletého dieťaťa v predškolskom veku je ponuka hračiek v možnosti - bábiky, kočiariky, nábytoček versus autíčka, žeriavy, stroje (ženská a mužská asertivita a jej smerovanie na cieľ) - zrejme dostatočne zrozumiteľné...

V zmysle hetero normality (bez úvodzoviek!) a zdravého (tiež) komplexného a najmä (v danom prípade) ontogenetického vývoja dieťaťa (obdobie sexuálneho kľudu a latencie do desiateho roku, nástup puberty a prechod do adolescencie až po obdobie 25-roku života, kedy sa komplexný telesný a psychický vývoj človeka končí a nastupuje obdobie potenčného maxima, ktoré po 40-ke pozvoľne klesá) má najmä pre rané detské obdobie významnú rolu prítomnosť mužského a ženského vzoru v rodine a užšom výchovnom prostredí - až tam je na mieste zmienka o sociálnom učení a posilňovaní mužskej a ženskej roly socializujúceho sa dieťaťa, čo nemá nič spoločné so „sociálnou implantáciou": k tej dochádza práve (sic!) v prostredí výchovy homosexuálnym (alebo iným sexuálne deviantným) párom alebo jednotlivcom.

Do konfliktu so samými sebou sa dostávajú anatomickí muži, prežívajúci samých seba ako ženy a ženy, vnímajúce sa ako muži.
Homosexuálov (gayovia, lesby) priťahuje rovnaké pohlavie. Princípy mužskosti a ženskosti sa vyskytujú aj v homo pároch (ženské a mužské dvojice), pričom v oboch modifikáciách koexistujú tak, že jeden z členov páru je dominantný (mužský element so všetkými atribútmi), druhý submisívny (slabší typ obdobne), inak by vzájomne, bez tejto polarity (sexus) k sebe neinklinovali a vzájomne sa nepriťahovali...

Zrušenie a vyňatie homosexuality a jej modifikácií zo zoznamu psychiatrických diagnóz v r. 1974 americkou APA (psychiatrická asociácia) a o desať rokov neskôr WHO sa udialo v dôsledku pokračujúceho agresívneho (ná) tlaku (!) homosexuálov a LGBTI loby.
Poznámka - rozhodnutie hlasovaním v tejto veci je absurdný nezmysel. Nie sú s ním odborne vyrovnaní mnohí (radoví) psychiatri. 
Je zrejmé, že ide o evidentnú anomáliu na pozadí porúch ľudského genómu, prenatálneho vývoja ľudského plodu (jeho porucha na pozadí deficitov prenosu informácií ovládačmi, prostredníctvom transmiterov - štartujúcich špecifické deje vo vnútri vyvíjajúceho sa plodu) - a či je (nie je) chorobou je potrebné rozlišovať a skúmať individuálne - prípad od prípadu. Ak sa „dá" - po súvahe vykonať intervenciu.
Poznámka - hodné predmetu ďalšieho a pokračujúceho výskumu s ambíciou na Nobelovu cenu za „prínos v oblasti normálneho vývoja sexuality ľudského plodu" (...)

Pohlavie je jedným z určujúcich atribútov sociálnych rolí. Platí obzvlášť pre ľudskú živočíšnu ríšu. V ostatnej živej prírode je známych množstvo anomálií - od hermafroditizmu (aj ľudské prípady) k partenogenéze (schopnosť samooplodnenia), ktoré vo vzťahu k človeku s jeho zvláštnou a výlučnou jedinečnosťou ako ľudia neriešime - niet dôvod, vnímame ich ako fakt, prirodzený pre daný živočíšny druh a v jeho rámci. 
Vnútorný trýznivý konflikt osobnosti dotknutého ľudského jedinca na pozadí frustrácií, deprivácií dotknutých osôb (zachytil som dva medializované prípady) po eutanázii na pozadí nevydarenej chirurgickej a hormonálnej intervencie (snaha o zmenu anatómie muža na ženu a naopak) nezmieňujem.
Zrejme neriešiteľné. Aj psychiatria je zmierená s prípadmi, ktoré prostredníctvom psychoterapeutickej intervencie nie je možné liečiť. 
Jednoznačne je za takouto poruchou horor nezmieriteľného vnútorného antagonizmu afirmácie (výber, voľba) v oblasti sexuálnej sebaidentifikácie.
Potvrdzuje ju však ako prípad trýznivej abnornality, ako fakt, ako odchýlku od bežnej štandardnej normy, ktorou je heterosexualita v celej komplexnej totalite ľudského bytia.
Len tá môže plniť predurčené spoločenské funkcie klasickej a tradičnej rodiny a jej reprodukcie v kontexte rodiny a štátu s jeho atribútmi plus reálna (nielen deklarovaná) podpora ženy matky (rodičky) a klasickej rodiny tvorenej manželstvom, ako zväzkom výlučne jedného muža a jednej ženy.