Domnievam sa a nielen ja, že jeho rozhodnutiu predchádzala rovnako osobná sebareflexia a súvaha racionálne uvažujúceho intelektuála na pozadí postavenia katolíckej cirkvi vo vzťahu k svetu 21. storočia, svetovej hospodárskej krízy, recesie a rovnako relativizácie ako aj liberalizácie názorov, postojov, rozpadu mravných a morálnych hodnôt.
Myslím si, že pápežov vek a zdravotný stav bol zástupným dôvodom navonok, v skutočnosti ním bol vonkajší únik od osobnej zodpovednosti úradujúceho pápeža v dôsledku videnia, tušenia a očakávania toho, čo sa v cirkvi a v súčasnom svete deje a bude diať so všetkými dôsledkami, ktoré sú a budú tvrdé a kruté.
Text nebudem dokladať biblickými citátmi, mieru osobného záujmu a vôle ponechám na čitateľa bez toho, aby som na ňom páchal akékoľvek násilie... (pár odkazov nie je veľa...). Otázka - koľkí z "kresťanov" majú a čítajú bibliu?
Grécke „petra" ženského rodu označuje skalný blok a je odlišné od Petros mužského rodu ako vlastné meno Peter, označujúce kus skaly a preto Ježišovo - ty si Peter (skala) a na tomto skalnom masíve postavím svoj zbor (cirkev). Hebrejské Kéfas príbuzné s ke-fim (skaly) a Ježišovo označenie Petra je zdrojom trvajúceho sporu o výklad postavenia a miesta Petra v cirkvi (biblická exegéza) ako prvého pápeža (Mt 16:18) s množstvom ďalších neskorších nedorozumení.
Apoštol Peter nebol skalným masívom, Ježiš ho ku skale prirovnal synonymicky, no nestotožnil ho s ňou. Apoštoli sa neskôr hádali, kto z nich je „najväčší". Peter ako človek bol slabý a nedokonalý. Nielen, ale i preto nedostal prvenstvo nástupcu Ježiša. Biblia jasne uvádza a učí, že základnými kameňmi sú si všetci vzájomne rovní apoštoli a kresťania. Včítane Petra spočívajú na Ježišovi Kristovi ako na jedinom základnom uholnom kameni (Ef 2:19-22, Zj 21:2, 19-14). Sám Peter vyznal svoj vzťah a oddanosť Ježišovi - "Ty si pán a Boh môj!"
Na trvalom nedorozumení (výkladový voluntarizmus) o uholnom kameni povstal rímsky Vatikán uzurpujúci si svoju moc ako centrum kresťanského sveta aj s náukou o „troch kľúčoch" od nebeského kráľovstva, hoc sám Peter za základný kameň označil výlučne Ježiša (1Pe 2:4-8). Pozri aj Pavla (1Ko 10:4).
Pred kresťanskou cirkvou (aj pred budúcim pápežom) stojí množstvo úloh a problémov vo svojom vnútri i navonok vo vzťahu k sebe samej ako inštitútu aj inštitúcii, iným náboženstvám, v potrebe otvorenia sa v komunikácii s veriacimi a ostatnými ľuďmi dobrej vôle. Cirkev a pápežský dvor má v historickom rozmere svojich dejín i v súčasnosti veľa masla na hlave. Katolícka cirkev je zasiahnutá vážnou krízou, ľudským faktorom a pokušeniami práve preto aj v otázkach vlastnej dôveryhodnosti.
Ak sa ktokoľvek označí za dobrého kresťana vo viere i skutkoch, zväčša nevie, čo činí. Dobrý kresťan sa za dobrého kresťana neoznačuje. Stále sa skúma, s pokorou hľadá svoje rezervy, spytuje si svedomie, modlí sa a všestranne i duchovne zdokonaľuje.
Povolaných je mnoho, vyvolených málo. Kresťanská cirkev je silná počtom, slabá kvalitou. V duchovenstve i v širokej obci veriacich, hlásiacich sa ku katolíckej cirkvi.
Jej reforma je teoreticky a hypoteticky možná len v spoločnej produktívnej diskusii všetkých kresťanských cirkví. Katolícka cirkev by nemala ostať jedinou „vedúcou silou" kresťanstva. Z pohľadu ľudského faktora, nutkavých túžob po moci, presvedčenia o výlučnosti svojich "právd" záujme na vládnutí je žiaľ vnútorne nereformovateľná.
Ak potrebuje obnovu cirkev, rovnako ju potrebuje aj Slovensko. Otázka vzťahu štátu a cirkví je osobitná téma, ktorej riešenie je na „čakačke" a v poradí.
Máloktorá cirkev žije a hospodári vo finančnej a hmotnej nezávislosti od štátu. Koná tak len istá náboženská spoločnosť. Nepatrí k všeobecnej cirkvi, od ktorej sa dištancuje. Napĺňa tak „čo je božie bohu, čo cisárovo cisárovi".
Ján Pavol II. niesol kríž vlastného telesného a duševného, ponižujúceho utrpenia obetavo a statočne až do svojho pozemského konca. Benedikt XVI. sa rozhodol inak. To, čo prezentuje a reprezentuje Vatikán nie je to, čo by si prial reprezentovať aj odstúpivší pápež, ktorý sa rozhodol tak, ako sa rozhodol.
Kto bude jeho nástupcom? Proroctvo o „čiernom" pápežovi je rovnako pravdepodobným očakávaním ako naplnený sen Martina Luthera Kinga.
Rovnakú silu môžu mať aj aktuálne vizionárske sny o slobodnom, nezávislom a demokratickom Slovensku.
Kľúčom k pokoju, mieru a šťastiu človeka je úžasná pevná a nemenná Nová Zmluva až do jej posledného písmena, ponúkajúca všetranný návod na správanie a riešenie ľudských problémov veriacich kresťanov (i ateistov). A jej „motto", od ktorého sa odvíja všetko a bez neho nič: „Miluj blížneho svojho, ako seba samého".
Modernizácia Biblie a jej "prispôsobovanie sa dobe a liberálnym požiadavkám" je výslovné spiatočníctvo, povedúce ľudstvo do vlastného sebazničenia.
