Zamestnaní rodičia detí škôlkarov a žiakov najmä na I. stupni ZŠ budú musieť čeliť stresu a problémom v dôsledku celoplošného novembrového štrajku učiteľov. Kto sa postará o ich deti? Kam ich na predbežne neznámy počet dní umiestnia, komu ich zveria do opatery?
Dá sa predpokladať, že naporúdzi sú starí rodičia, i to, že nezamestnaní rodičia (a tých je väčšina) sa o svoje deti postarajú sami. Starí rodičia a nezamestnaní rodičia pripravia pre svoje vnúčatá a deti "náhradný" (prečo náhradný?) program. Prečo ho nenazvať alternatívnym? S prevahou domácej prípravy podľa potreby (doučovanie, precvičovanie, alebo, iné zamestnanie - množstvo možností na mieru každého dieťaťa i rodiča).
Pre žiakov, ktorí po dobu štrajku nebudú môcť ostať doma, môže škola ponúknuť náhradné činnosti s dozorom a dohľadom. Trebárs chýbajúcimi športovo pohybovými aktivitami alebo výletmi do prírody. Podstata štrajku tým nebude dotknutá.
Na rovinu (s rukou na srdci) - venuje sa rodina svojim ratolestiam kvalitne a plnohodnotne aj cez víkendy, alebo prázdniny? Tí, ktorí sme zamestnaní, sme zamestnaní aj cez prázdniny (jarné, letné, zimné). Tak, toto by sme mali... alebo, je materská a základná škola „len" odkladiskom našich detí, kým sme v práci? Tak, aj toto by sme mali...
Učitelia zasa vedia, že prídu o mzdy za neodučené hodiny, dni, budú si musieť vyplatiť povinné odvody, čím sa vedome, z vlastného rozhodnutia ukrátia o zdroj svojich príjmov. Väčšina dotknutých rodičov tento fakt nevníma, ignoruje, vytesňuje zo svojej pozornosti a empatie k učiteľom. Školu a učiteľov zväčša vnímajú po svojom. Zo svojho pohľadu - za deti je zodpovedná predovšetkým škola. Aj za ich správanie. Seba spravidla vyviňujú. Jednoduché...
Rodičia ukážu prstom a označia tak vinníkov - učiteľov. Lebo. Žiakom sa nedostane výuka, dozor a dohľad nad nimi na riadnom vyučovaní po dobu ich pobytu v škole (CVČ).
Toto sa dá predpokladať, ako viac, než istý a prevažujúci prístup rodičov k učiteľskému štrajku.
Zamestnávatelia nevidia žiadny dôvod na empatiu a ústretovosť voči rodičom škôlkarov a žiakov. Prečo by aj? Čo oni s kauzou učitelia versus štát majú? Aj toto by sme...
Učitelia čakajú a almužny prijímajú od „nežnej"... podľa (a podsúva sa verejnosti) ekonomickej situácie a rozpočtových možností.
Pred Novembrom 1989 štrajk, ako nástroj na vymáhanie oprávnených požiadaviek pracujúcich bol vylúčený, nemožný, ako rebelantstvo proti socialistickému zriadeniu. Ako jedna z možností, popri vyjednávaní, na „scénu" prišiel až s prijatím „novej", ústavou prijatej ideológie „sociálne orientovaného trhového hospodárstva".
To „sociálne" sa však aj za vlády tieňovo socialistického „mačkopsa" sociálnych demokratov stalo a javí ako polopravda. Hraničiaca, alebo, prekračujúca s nástupom krízy v 2008-mom hranicu, za ktorou je to už lož. Tri a štvor partita sleduje úplne iné ciele. Mimo vedy, výskumu a školstva, po výsledkoch a efekte, po ktorých tak „úprimne" volali všetky ponovembrové vlády. Aj so súčasnou. Najmä pred voľbami.
Väčšine hlasov volajúcich po dôstojnom spoločenskom statuse učiteľov po zmene režimu sa dostalo slabého, alebo žiadneho ohlasu zo strany vlády. Viac, ako dvadsať rokov nebolo dostatok zdrojov a prostriedkov v štátnom rozpočte pre školstvo a učiteľskú obec. Tie ostali spravidla len predvolebnými sľubmi.
Nastal čas právd. Pracujúcich, nezamestnaných, sociálne vylúčených spoločenstiev, na pokraji genocídy a postupnej likvidácie ľudských zdrojov, už neznesiteľne vykorisťovaných tried a vrstiev, visiacich na šnúrke Kažimírových 300 eur.
Učiteľská obec sa po 89-tom generačne obmenila. Aj jej ustráchaný, len hubu a krok držiaci genetický kód, ktorý sa oslobodzuje a zaujíma vzpriamený postoj.
Spoločnosť sa polarizuje na všetkých frontoch, stále však len horizontálne, nie vertikálne s pohľadom nahor, smerom k vláde. Tá sa začína báť, je ochotná čiastkových ústupkov, avšak bez podstatných systémových a principálnych zmien. Je zanovito hluchá, slepá, neschopná načúvať, vidieť, cítiť, chápať a rozumieť.
Naopak, svojou rétorikou a činmi poukazuje smerom dole, na prebúdzajúce a do akčnosti pohýnajúce sa profesijné skupiny. Pán Čaplovič je bezradný a neschopný, mykajúci plecami - „komu mám vziať, deťom, dôchodcom...?" To je fakt hlúpe, podrývačské a rozoštvávačské. Priemerne inteligentný, vnímavý a uvažujúci človák, oklamať sa, zavádzať a štvať proti blížnemu svojmu nedá. Však, aj páni z KDH? Bolo by to nanajvýš nekresťanské.
Vláda má nebývalú a neobvyklú štátnu rezervu pol miliardy. Pre nepredvídané okolnosti. Tie nastali. Ak upadá výroba, priemysel a hospodárstvo, ak všetci vidíme, že dotačná politika štátu zahraničným investorom je márna, bezzubá a len vydieračská (tvorba a udržanie pracovných miest - blbosť!) a míňajúca sa účinkom, zároveň ako vyšitá na korupciu a provízie, je tu 9 miliónov eur. Investujme ich do školstva. To sú beztak naše peniaze!
O príčinách rozpočtového deficitu a záväzkoch voči Bruselu a eurozóne sú plné stránky tlače, médií a fejzbúku. Vláda (neverím, že nie), toto všetko monitoruje, tvári sa však, že o tom nevie, že ona v tom je nevinne - a niet sa prečo znepokojovať, lebo jej sa to „netýka"...
Ibaže ľudia - aj učitelia, sú už bdelí a na nohách...
Pripravovaný generálny štrajk nie je len o učiteľských platoch, je o školstve, úrovni vzdelávania a vzdelanosti, o kvalite spoločnosti, je aj za rodičov a budúcnosť ich detí. Taká je celá pravda. A čoraz nástojčivejšia. A stále jasnejšie artikulovaná.
Prioritami každej, dobre spravovanej spoločnosti sú zdravie, vzdelanie a práca.
Rodičia - majte aj voči učiteľom porozumenie. Sú to takí istí ľudia, ako vy. Potrebujete ich.
