V rómskej menšine prevažuje nízka gramotnosť, takmer nulové právne, občianske a spoločenské vedomie, pričom najmä táto menšina zaostáva za napredujúcou civilizačnou úrovňou väčšiny. Má to však háčik - svojské právne vedomie majú. Najmä vtedy, ak si prerátavajú danosti nášho sociálneho zabezpečenia na svoj osoh... Ak sa však od nich očakáva aj plnenie povinností, sú diskriminovanou a ublíženou menšinou...
V praxi sa potvrdzujú deficity jej sociálnych schopností, zručností, spôsobu života, hygienických nárokov a návykov, spoločenskej etikety, protokolu, sociálnej komunikácie, manažovania svojho života vo vnútri i navonok, v konflikte s okolitým sociálnym prostredím i vo vzťahu k štátu.
Tvrdenie, že sa vo významnej miere podieľajú na celkovej trestnej činnosti je nepravdivé. Sú mentálne slabí, nevzdelaní, sofistikovaného zločinu proti majetku, zdraviu a životu zväčša neschopní. Ako páchatelia sú ľahko čitateľní a identifikovateľní. Nimi spôsobené škody sú v porovnaní so škodami, vyčíslenými trebárs v ekonomickej kriminalite „bielych golierov" zanedbateľné. A všetci sú nevinní.
Kto je vinný za trvalú sociálnu a civilizačnú zaostalosť sociálne vylúčených spoločenstiev rómskeho etnika? Štát? Oni? Odpoveď - pravda je kdesi uprostred. Vo svojom sociálnom vývoji zväčša stagnujú, až na málo početné jednotlivé výnimky tých, ktorí sa za zvláštnych okolností, vnútorných i vonkajších predpokladov, podmienok a možností „oslobodili" zo „sociálne vylúčených" spoločenstiev a integrovali sa do „majoritnej" občianskej spoločnosti. Otázka - sami? Alebo - zásahom „vyššej moci"? Odpoveď - nie. Vlastou vôľou, intelektom, chcením, prácou na sebe a ústretovosťu štátu. Ich prípadná diskriminácia a uplatnenie sa na trhu práce je dôsledok spoločenských predsudkov, nie štátnej doktríny.
Pani Julia Gallardová, austrálska premiérka, otvorene vyslovila svoj názor na multikulturalizmus v priamom súvise s prišelcami z arabského sveta a stúpencami islamu na piatom kontinente. Jasne a zreteľne artikulovala a stanovila jeho hranice, možnosti a limity, jeho svetlé i temné stránky. Definovala podmienky spolužitia inakostí.
Generalizácia (trebárs globálny antisemitizmus a antiislamizmus), je cesta do pekla rasovej, etnickej a náboženskej neznášanlivosti.
Otázky spolužitia etnických Rómov žijúcich na Slovensku so slovenskou občianskou majoritou, sú trvalým a dnes už reálne akútnym problémom Slovenska a zároveň každodenného overovania teórie a praxe multikulturalizmu.
Aj kresťanstvo na pôde "kresťanskej" Európy je roztrieštené v dôsledku dejín cirkví a schizmou (rozkol), z dôvodov rôzne interpretovanej biblie a ňou rozdelenými konfesiami a denomináciami.
Podstatou pokojného a nekonfliktného spolužitia rôznych kultúr (rás, etník, náboženstiev) sú vzájomný rešpekt, úcta a tolerancia na princípoch nepísaných hraníc, ktoré žiadna zo strán neposúva vo svoj prospech na úkor ostatných...
Rómovia žijúci stáročia na Slovensku, hoc nazývaní "naši", patria k inej kultúre, rase a etniku, ich pôvod a dôvody exodu neriešim. Sú tu a žijú medzi nami. Mimovládky však nemôžu požadovať inklúziu a integráciu Rómov do majoritnej spoločnosti spôsobmi, ktorými sa o to pokúšajú (výzvy a apelácie adresované majorite...). Ani od samotných Rómov, ak oni sami nechcú.
Nástroje na dosiahnutie dobrého účelu a cieľov sú však potrebné. Ústupky a „toleranciu" spoločensky a civilizačne neakceptovateľného správania, nemôžu od nás voči Rómom žiadať ani „ľudskoprávni rómski aktivisti", hoc sa zasadzujú za práva svojich „pokrvných príbuzných". Ich „musíte, mali by ste, nesmiete" (adresované nám), lebo - „ak nie - ste rasisti" je všeobecne i konkrétne, fakticky spoločensky a ľudskoprávne nepravdivé, krivo obviňujúce, väčšinu slušných ľudí osočujúce a neprijateľné. Je zároveň neprípustné považovať všetkých Rómov za asociálov, na štáte parazitujúcich darebákov a lenivcov.
Je scestné a kontraproduktívne označovať "bielu majoritu" za rasistickú a súdnou cestou sa domáhať integrovaného vyučovania Rómov v Šarišských Michaľanoch. To je útok na teóriu vzdelávania a výchovy rôzne vzdelávateľných a vychovávateľných žiakov s odlišnými danosťami a štartovacími čiarami. To je nepriechodné spoločensky (rodičia), násilie na vedeckej pedagogike (učitelia) a na subjektoch (adresátoch) vzdelávania a výchovy (žiaci).
Prečo majú Oskar Dobrovodský s otcom akceptovať, znášať a trpieť dôsledky svojho susedstva s neprispôsobivou rómskou komunitou? Nie sú povinní riešiť tento vzťahový a komunikačný problém defenzívou, ústupom a odsťahovaním sa. Obaja sú rovnoprávnymi nositeľmi ľudských práv, o ochranu ktorých sa márne domáhajú zo strany štátu, orgánov moci a samosprávy mesta, ktorého sú občanmi.
Druhá Ficova vláda sa skrýva za krízu. Ospravedlňuje ňou už takmer všetko - deficit štátneho rozpočtu, pokles slovenskej ekonomiky, rastúcu nezamestnanosť, svoju „lacnú" nekvalifikovanú daňovú a odvodovú politiku, čokoľvek, čo nezavinili predošlé vlády. Slovensko sa beztak dostalo do situácie, v ktorej by sa ocitlo hoc aj v dobe konjunktúry, ktorá je v nedohľadne. Lebo naše vlády zle hospodárili a jedna obviňuje druhú, vždy tú predošlú. Mnohé, čo štátna moc vyvádza, myslím tým aj súdnictvo, s ekonomickou krízou nemá nič spoločné. Ba. Má. S jej morálnymi a mravnými aspektmi a úpadkom.
Nespokojnosť občanov Slovenska, dotknutých všetko valcujúcim systémom a spôsobom vládnutia boľševikov a prospechárov strany SMER, rastie. Zároveň pripravenosť potenciálnych voličov dať príležitosť komunistom, prinajmenej v komunálkach. Tak, ako v Česku. Zo zúfalstva, pričom Česi sú v postihovaní korupcie ďalej, než Slovensko, kde sú zatiaľ vždy a všetci podozriví nevinní a čistí ako ľalie.
Na väčšinového občana, s príjmom blízkym minimálnej mzde a životnému minimu, ktorý ho tlačí k hranici chudoby a sociálnej odkázanosti, stále viac doliehajú dôsledky ľudského faktora, deficitov morálky, etiky a svedomia, bez osobnej, nekontrolovanej a nevymáhanej osobnej (nielen politickej) zodpovednosti jednotlivcov, majúcich v rukác výkonné právomoci.
Dá sa očakávať, a vravia to najmä nezávislí a apolitickí ekonómovia, aj prognostici Ekonomického ústavu SAV, že v roku 2013 sa ekonomická situácia bude zhoršovať viac, než sa predpokladá a príde aj v slovenskej spoločnosti na "lámanie chleba". Budú ho pýtať najmä tí, ktorým sa ho dostáva najmenej, spolu s tými, ktorým sa chlieb nedostáva vôbec. Aj tí, ktorí sú ľahostanosťou, cynizmom a nezáujmom orgánov štátnej moci odsúvaní na okraj spoločnosti, nemôžu sa domôcť svojich práv, lebo zlyháva právny štát, znášajú krivdy a utrpenie a za "odmenu" sú označovaní za extrémistov, rasistov a fašistov.
Všimol som si, aj zo správania „pouličných aktivistov" proti účastníkom pochodu „Za slušný život", že tieto pojmy sú používané, kde-kým, ako sa komu, kde, kedy a pre koho hodí, zneužívané na manipuláciu verejnej mienky. Popierajú verejne deklarované občianske práva. Málokto z nich sotva reálne vie, čo tie pojmy znamenajú. Ostatné vyjadrenia Moniky Flašíkovej Beňovej, chránenkyne Róberta Fica, sú účelovo manipulatívne.
Slovensko, a nech je rado, skutočný extrémizmus ešte nezažilo. Ani v súvise z historického kontextu vytŕhanou oslavou a glorifikáciou Tisa. Skíni sú tupé, duté, primitívne, agresívne a negramotné trubky, pripomínajúce Hlinkove gardy, podieľajúce sa na prenasledovaní a následnej likvidácii slovenských Židov a arizácii židovských majetkov. Podobný osud stihol zväčša nemajetných, pre spoločnosť málo významných, neškodných a nevinných Rómov, len pre ich rasový a etnický pôvod.
Myslím si, aj v súvise s problémom pána Oskara Dobrovodského a s ním porovnateľných prípadov, že nadíde čas, keď budú na mieste adresné vecné otázky: "Prečo ste vo veci nekonali?" A v mene práva, spravodlivosti, platnej slovenskej ústavy a zákonov, s odvolávkou a poukazom práve na ne, budú nekonajúce orgány a konkrétne persóny volané na zodpovednosť.
Prezentácia „Rómskej reformy" Petra Poláka v garancii ministerstva vnútra, v jej ohlásenom časovom harmonograme, viazne. Viaceré tézy „reformy" sú pochybné v teoretických východiskách a následne v praxi ich uvádzania do života. Pravdepodobne ďalší z radu experimentov, pokusov a omylov.
Vraví sa, že „božie mlyny melú pomaly ale isto". Kým pravda dôjde do svojho cieľa, lož zatiaľ beztrestne behá po svete a smeje sa nám do tváre.
Na mieste mnohých, zatiaľ štátom beztrestne chránených, nami trpených a doposiaľ nevyvolaných k tabuli, by som sa začal báť a ich neohrozená sebaistota by sa mala zmeniť na neistotu a strach. Ten čas, 23 rokov po „nežnej", prichádza. A nerobil by som za ním hrubú čiaru. Bola osudovou chybou, ktorá sa nám dnes mstí.
