Bola to naša spoločná kamarátka, bývali sme s ňou dosť dlho pod jednou strechou (a nebolo to ako v Priateľoch!) a ona nám dennodenne hrala na city plačlivými výlevmi kvôli jej frajerovi (volala ho medvedík, asi kvôli tomu bruchu a hrubej srstiJ). Na jej mieste by som plakala tiež. Čo iné ostane žene, ktorej medvedík má ženu, tri deti, plešinu a rodinu, ktorá by jeho mladú milenku najradšej videla uprostred arény s rozzúreným býkom? Fakt len oči pre plač. Úprimne, dosť dlho som sa ju snažila prehovoriť k návšteve očného, pretože som mala pocit, že na mieste toho plešatého neatraktívneho a sebeckého pána v strednom veku, vidí vyšportovaného modela s očami a srdcom len pre ňu. Nepodarilo sa. Depresia sa stupňovala zo dňa na deň a my sme sa chtiac-nechtiac ocitli uprostred kolotoča citových problémov mojej kamarátky.
V posledných týždňoch bolo úplne bežné, že ten môj pre ňu chodil do práce, do kaviarne, do mesta, či do práce jej medvedíka. Vždy keď mu zavolala ona alebo medvedík, vedela som koľká bije. Zase dostala záchvat ľútosti nad vlastným životom a potrebovala sa o niekoho oprieť. Prípadne sa jej medvedík chcel zbaviť a nevedel komu inému zavolať. Môj drahý, dobrák jeden, vždy ochotne naklusal, aby úbohú kamarátku utešil. A utešovaniu nebolo konca kraja. Mňa obvykle nepozvala, možno nechcela počúvať moje trápne reči o jedinom možnom rozumnom riešení – rozchode!
Potom sme odišli. Dali sme si zbohom a ja som (i keď to nerada priznávam a viem, že to nie je pekné ani súcitné) zavrela za touto kapitolou dvere. Bola som sakra rada, že môžem konečne žiť svoj život bez depresie, s dobrým chlapom po boku a neriešiť dennodenne problémy niekoho iného. Ale pre ňu sa to samozrejme neskončilo. Telefonáty, maily, smsky. Väčšina nesmerovala na mňa, ale na môjho drahého. A on jej to opätoval. Raz som si náhodou prečítala ich elektronickú korešpondenciu a dostala som dobrú facku. Zrazu sa mi pred očami premietli tie utešovania, kamarátske výlety na rozveselenie, detské doťahovačky, spoločné ponocovanie, dlhé rozhovory....ktoré sa odohrávali bezo mňa. Opustil ma všetok súcit a prišiel úplne iný pocit. Hnev!!! Hnevala som sa na ňu, naňho i na seba. Že som brzdila prirodzenú žiarlivosť, že som ich nechala tráviť spolu toľko času. Že som si ním bola taká istá. Ako naivná husička.
Dala som mu ultimátum. Vybral si mňa... predsa len to bolo jednoduchšie riešenie. So mnou nemusel riešiť záchvaty plaču, ženatého priateľa, večné citové problémy a hlavne, bola som tu. Nechcem vedieť či to urobil z pohodlnosti, kvôli sile zvyku alebo preto, že ma skutočne miluje a ja som si všetko zle vysvetlila. Zatiaľ mi stačí výsledok rozhodnutia, ostatné budem riešiť až neskôr, keď na to budem mať silu. Alebo to nechám tak a budem sa naďalej tešiť, že ten môj sa za inými ženami vôbec neobzerá.
