Keďže to bola, priznám hneď aby nevzniklo nedorozumenie, len virtuálna anketa, spoľahol som sa na nejaký výskum dnes na obed ohlásený v SRo, že 92 predavačiek je proti práci v nedeľu.
Takže 92 predavačiek zo 100 by radšej v nedeľu nepracovalo, ale by radšej boli doma s rodinou alebo v prírode. Ak prijmeme myšlienku, že štát má zabezpečiť toto osobné šťastie predavačiek a predavačov (aby sme nikoho nediskriminovali), tak nutne musí zakázať nedeľný predaj.
Tu sa však hneď núka otázka : “A bude to stačiť ? Nemôže štát pre predavačky urobiť viac ?”
Tak som sa virtuálne spýtal zas, či by chceli mať možnosť pracovať z rovnakými benefitmi od pondelka do soboty, alebo radšej len od pondelka do piatka. Neprekvapujúco vyšlo, že podstatná väčšina predavačiek by bola radšej s rodinou celý víkend, nielen nedeľu a že by radšej pracovali len 5 dní.
Ale opäť, bude to stačiť ? Nemôže štát túto situáciu predavačiek ešte zlepšiť ? Tak som sa opýtal, pri rovnakých iných podmienkach, či by chceli mať povinnosť pracovať od pondelka do piatku, alebo od pondelka do štvrtku, alebo od utorka do piatku, alebo nejaké iné 4 dni v týždni. Opäť neprekvapujúco vyšlo, že pracovať 4 dni v týždni je pre nich lepšie ako 5 dní.
A tak som sa pýtal a pýtal až nakoniec môžem uzavrieť, že drvivá väčšina predavačiek by najradšej nepracovala vôbec, ale nárok na plat a dovolenku a OČR a stravné lístky by im ostal.
Takže, ak štátu a teda nám naozaj ide o zabezpečenie možnosti tráviť čas s rodinou pre predavačky v maloobchode, tak najlepším riešením je obchody zavrieť úplne a ich zamestnávatelia by im len posielali mzdu na účet, stravné lístky nejako elektronicky. Neviem, ako by si takto mohli uplatniť zákonný nárok na dovolenku, o tento benefit by asi predavačky pri tejto právnej úprave prišli. Dalo by sa to kompenzovať zvýšením platu o 1/11tinu.
A priznajme si, aj predaj pohonných hmôt vykonávajú predavačky, aj predaj lístkov do kina a dokonca aj jedlo v reštauráciách roznášajú hlavne servírky a to aj v nedeľu. Ony a oni by tiež určite boli radšej s rodinami, alebo v prírode, alebo oboje. Potom musíme priznať tento nový spoločenský status predavačiek pracujúcich 0 dní v týždni za mierne zvýšený plat aj im a požadovať úplne uzavretie týchto podnikov.
Sme my všetci ako štát pripravení takto plne zabezpečiť rodinné šťastie predavačiek v maloobchode ? Lebo každé menšie obmedzenie, je čiastkovým riešením problému a s príchodom novej vládnej garnitúry by mali prichádzať aj komplexné riešenia.
Na kuvičie hlasy typu : Ak kde budeme potom nakupovať ? Odpoviem ústami našich premiérov :
“Dajte pokoj, tu sme pri ochrane rodinného šťastia našich občanov, a tí si už aj tak zvykli na zatvorené obchody, tak čo …. ?” (RF, IM)
