Moji rodičia ma učili, aby som bol čestný, slušný, ohľaduplný, aby som mal súcit s ľuďmi , ktorí nemajú ľahký život, aby som neubližoval zvieratám, a aby som otváral dvere ženám.
Neskôr som sa dopracoval k tomu, že zdravím každého prvý, otváram dvere mužom i ženám, vždy sa na nich usmejem, vždy pomôžem, vždy prídem všade v čas. Bezdomovcom na uliciach a zbierkam na kadečo som vždy prispel nejakým eurom.
Všetky tieto veci už dávno robím automaticky, bez rodičovskej cenzúry, ak som niečo urobil zle.
Ale dnešný svet je trocha iný od toho, kde som vyrastal. Ženy už neďakujú, ak im otvoríš dvere, bezdomovec nechce peniaze na polievku, ale na výherný automat, prísť niekde na čas je známkou tvojej slabosti, a čestnosť je veľké mínus v tvojom profile.
Ale keď dnes svoje deti vychovávam k láske, tolerancii a porozumeniu, nerobím chybu? Môžu sa aj s týmito charakterovými vadami stať ...poslancom?
