V poslednej dobe sa čoraz viac hovorí o tom, že muži by mali byť otvorenejší v zdieľaní svojich pocitov. Tento nový trend narúša tradičný obraz mužskej neohrozenosti a nezlomnosti. Veď muži boli stáročia považovaní za silných, nebojácnych a nezlomných. Teraz sa má z tohto priam 'Herkulovského' ideálu muža stať muž emočný, ktorý bude hovoriť o svojich pocitoch? Žijeme v 21. storočí a je načase prehodnotiť, čo znamená byť mužom a prečo je dôležité, aby aj muži hovorili o svojich emóciách.”
Historicky muži plnili rolu lovcov a ochrancov, kde bolo prioritou prežitie a starostlivosť o rodinu. Tieto úlohy nevyžadovali emocionálne vyjadrovanie. Dnes však žijeme v spoločnosti, kde sú roly mužov a žien flexibilnejšie. Už desaťročia nemusíme loviť ani fyzicky ochraňovať rodinu. Rola muža sa značne zmenila. Nie je už nezvyčajné, ak je muž na materskej dovolenke a žena sa stáva živiteľkou rodiny.
Ak sa však pozrieme na vnímanie žien v spoločnosti, tak častokrát sú považované za slabšie, emočnejšie a preto je u nich tolerované hovorenie o pocitoch viac. To môže byť spôsobené kultúrnymi normami, sociálnymi očakávaniami, psychologickými faktormi, či výchovou. Naopak muži sú vo všeobecnosti považovaní za logicky zmýšľajúcich. Až priam ako keby sa zabudlo, či vytesnilo to, že aj oni majú nejaké emócie.
Vďaka vedeckému pokroku nie len v oblasti psychológie sa dnes oveľa viac dbá na duševné zdravie. A tak sa pomaly stáva normou aby muži svoje pocity už ďalej nepotláčali, ale o nich “verejne” hovorili a pracovali s nimi.
Naopak na druhej strane ak muž prejaví svoje pocity tak ho častokrát spoločnosť považuje za slabocha. Tvrdí sa, že takýto muž už nie je skutočný chlap. Ale čo vlastne znamená byť chlapom? Stačí mať pohlavný úd, dosiahnuť vek 18 rokov, oženiť sa, vypiť liter pálenky? Alebo to znamená mať svaly, jesť mäso, bojovať vo vojne? Či byť ako skala, ktorá sa ničoho nebojí, nezakolíše sa a nič ju nezlomí?
Každý má vlastnú predstavu o tom, čo definuje chlapa. Aj samotní muži to vnímajú rôzne – inak v 20-tke a inak v 50-tke. Pre mňa, v mojich 22 rokoch, je jednou z vecí, ktoré by mali byť súčasťou skutočného chlapa, schopnosť vyjadrovať svoje pocity. Nevnímam to ako znak slabosti, ale zrelosti. Priznajme si, že v živote muža často nastávajú situácie, ktoré ho dokážu potrápiť. Byť chlapom teda neznamená predstierať, že je všetko v poriadku.
Mali by sme si uvedomiť, že muž je tiež len ľudská bytosť, ktorú by sme mohli prirovnať k nejakému ovociu, či zelenine, ako je napríklad melón. Šupka je síce tvrdá, horká a nedá sa jesť, no za ňou sa skrýva dužina, ktorá je o niečo mäkšia, šťavnatá a častokrát chutná a osviežujúca.
Dopracovať sa k tejto dužine si vyžaduje istú námahu. Niekomu to môže trvať dlhšie, niekomu kratšie, záleží od hrúbky šupky a od schopnosti čistiť ovocie/zeleninu. No môžem zaručene povedať, že po prekonaní nepríjemností a istej námahe, príde zaslúžená odmena. Na prvý krát sa nám môže zdať, že nám to až tak dobre nepôjde, no je to rovnaké ako s bicyklovaním. Ak to po prvých neúspechoch nevzdáme, tak to len nakoniec zvládneme a čo je najlepšie, už nikdy nezabudneme.
Ak hovorím o vyjadrovaní emócií, či pocitov nemám na mysli to, že muži by mali byť teraz padavky a pri ťažších chvíľach fňukať do vankúša, to nie. Hovorím o tom, že mali by si priznať to, čo cítia, skúmať to a pracovať s tým. Pýtať sa seba samého prečo cítim to, čo cítim a komunikovať tento pocit s druhou osobou. Pre začiatok vie pomôcť možno psychológ, priateľka, či dobrý kamarát.
Ako som došiel k vyjadrovaniu emócií ja?
Raz som so svojim o niekoľko rokov starším kamarátom analyzoval svoje “rande” a pýtal sa ho na nejaké rady. Opísal som mu nasledovnú situáciu: Bol som s jednou dievčinou von, stáli sme na kopci, neďaleko sa pásli ovečky a stojaci vedľa seba sme pozorovali slnko (scéna ako z filmu). Váhal som či ju objať okolo pása, chytiť za ruku, jednoducho spraviť nejaký krok. Nakoniec po minúte premýšľania som nespravil nič. Sadli sme neskôr do auta a išli preč. Spätne som teda analyzoval, čo som mal v danej situácii spraviť, aby som sa nabudúce vyhol trapasu. On sa ma pozoruhodne začal pýtať otázky, že čo som cítil v danom momente a objasňovať, že vzťahy sú najmä o citoch. No pre mňa otázka citov bola španielska dedina. Ako cítil? Čo cítil? Čo to je? Hlava mi to skrátka nebrala. Vtedy som pochopil, že som doteraz na to išiel asi nesprávne a do budúcna by nebolo zlé zaoberať sa aj svojím vnútrom.
Následne situácie v živote mi priniesli niekoľko udalostí, ktoré mi dali možnosť sa v tomto mojom rozhodnutí posunúť vpred. Nehovorím, že som v tomto už vyškolený, no minimálne vidím na sebe istý posun. Stále mám v niektorých prípadoch strach a vyhodnocujem kedy je to správne a kedy nie. Avšak môžem povedať, že mi to pomáha lepšie sa v sebe vyznať a zlepšovať komunikáciu s inými.
Zdieľanie vnútra teda vnímam ako dôležitú súčasť medziľudských vzťahov, nie len tých partnerských. Aj tie rodinné alebo priateľské vedia mať tak razom novú hĺbku. Častokrát môžete mať pocit akoby ste objavili ďalšiu dimenziu, či otvorili 13. komnatu.
To môže napríklad znamenať, že ak mi druhá osoba niečo povie a mne sa to nepáči, vrie to vo mne, tak mu nevynadám, ale komunikujem svoje rozčarovanie a svoj pohľad na vec. Áno, viem sa tomuto kroku vyhnúť a ostať tak neprístupný. No s vyjadrením svojich pocitov, druhá strana skôr pochopí, že to, čo povedala ma ranilo a do budúcna ma bude vnímať ako ľudskú osobu, ktorá má aj vnútro. A to z dlhodobého hľadiska vnímam ako oveľa prospešnejšie.
Vyjadrovanie emócií teda nemá znamenať, že muži budú fňukať pri každej príležitosti, ale že si priznajú, čo cítia, skúmajú to a pracujú s tým. Zo svojich skúseností môžem povedať, že vyjadrovanie emócií mi pomohlo stať sa o trocha lepším, či dokonca zrelším mužom. Nebojme sa teda hovoriť o svojich pocitoch, ktoré často potláčame kvôli spoločenskému tlaku. Emócie sú prirodzené a ich zdieľanie nám pomáha lepšie rozumieť sebe samým a ostatným. Tak nebojujme proti sebe, ale spoznávajme a objavujme našu dužinu.
