Všetko začalo tým, že sa môjmu otcovi ani na druhý krát nepodarilo s cestovnou kanceláriou vycestovať do Afriky, kvôli nedostatku prihlásených záujemcov. Stratil teda trpezlivosť a obrátil sa na mňa s požiadavkou na organizáciu expedície na zdolanie najvyššej hory Afriky. Keďže ja si všetky svoje cesty organizujem sám bola to pre mňa hračka. Samozrejme, že v momente keď mi o tom povedal som bol automaticky druhým členom tejto dobrodružnej cesty. Netrvalo mi dlho, kým som našiel veľmi dobre hodnotenú ale hlavne miestnu cestovku Kilimanjaro Heroes Adventures, ktorá náš výstup mala zabezpečiť.
Po pristátí na letisku Kilimandžáro nám trvalo asi 35 minút, kým sme sa dostali do mesta Moshi, kde sídlila všetky cestovné agentúry a samozrejme aj tá naša. Jedna z prvých viet, ktorú nám po pozdrave povedal majiteľ Frank bola: „dúfam, že ste sem neprišli schudnúť“. Význam jeho výroku som pochopil až počas prvej večere na hore. Po krátkom zoznámení sme sa presunuli na náš hotel, kde náš hlavný sprievodca Paulo poctivo skontroloval všetko naše turistické vybavenie od slipov až po spacáky. Tento krok bol skutočne nevyhnutný. Zistili sme, že máme príliš veľa vecí a rozhodne najsmutnejšie bolo nevziať naše domáce od deda.
Ako to celé funguje?
Na Kilimandžáro je možné vyliezť len prostredníctvom cestovnej agentúry. Od začiatku som mal jasno v tom, že chceme ísť cez miestnych operátorov. Výstup vám vie sprostredkovať aj veľké množstvo zahraničných agentúr, avšak tie od vás iba vypýtajú peniaze navyše a dajú to nakoniec aj tak tým miestnym. Náš tím pozostával z hlavného sprievodcu, pomocného sprievodcu, šéfkuchára a 8 nosičov. Počet nosičov závisí od počtu turistov ako aj od vybavenia, ktoré sa rozhodnú vziať ako napr. jedálenský stan, WC atď. Šéfkuchár sa stará o to, že na každé raňajky, obed a večeru dostanete čerstvé, chutné a nutrične bohaté jedlo. Turisti šľapú svojim vlastným tempom, avšak akonáhle dorazíte do ďalšieho tábora, vás stan s vašimi vecami a jedálenský stan sú už nachystané. Jediné čo sme počas výstupu mali na sebe my, bol malý ruksak s vodou a oblečením do dažďa. Z tohto pohľadu sa môže zdať, že sme boli skôr na all-inclusive dovolenke a že výstup bol veľmi pohodlný. To je síce pravda, ale stále sme museli kráčať 4 až 8 hodín denne niekoľko kilometrov vo veľmi vysokej nadmorskej výške.
Deň 1 – Machame gate 1.640 m.n.m. do Machame camp 2.835 m.n.m.
Náš prvý deň sa začal podľa TFT - tanzánijského flexibilného času a teda náš tím nás prišiel vyšvihnúť o hodinu neskôr. Trvalo nám asi 45 minút, kým sme sa dostali k východiskovému bodu – Machame gate. Zaregistrovali sme sa a čakali na nášho sprievodcu Paula, ktorý medzitým dával dokopy tím nosičov. Ešte pred samotným začiatkom výstupu musí mať každý nosič odváženú batožinu, ktorá nesmie presiahnuť 25 kg z čoho 20 kg sú veci turistov a cestovky a 5 kg sú osobné veci nosiča. Po hodine čakania sme sa konečne vydali v ústrety nášmu veľkému dobrodružstvu ale ešte väčšej výzve. Už po prvých metroch v dažďovom pralese začalo veľa pršať ale to nemenilo nič na tom, že ja a môj otec Pavol sme kráčali takým tempom, že sme predbehli všetkých našich nosičov. Po 3 hodinách a 15 minútach sme sa dostali do tábora Machame.
Hneď prvý deň a už nás čakal celkom veľký problém. Prišli sme skôr než všetci naši nosiči a museli sme ich čakať v našom premočenom oblečení. Nebolo sa totiž to ani kde zohriať. Našťastie po 30 minútach boli naše stany pripravené a my sme sa mohli konečne prezliecť do suchého. Ale potom nastal druhý veľký problém. Batohy v ktorých nosiči niesli naše batohy mali zjavne viac ako jednu dieru a tým, že to bolo celé zle zabalené nám mnohé z našich vecí namokli, najmä naše spacáky. Našťastie náš sprievodca Paulo sa o to dobre postaral a veľmi rýchlo ich v kuchyni usušil nad horákom. Neskôr sme mali chutnú večeru a po tom, čo Paulo prišiel skontrolovať našu srdcovú frekvenciu a kyslík v krvi, sme debatovali pláne na ďalší deň. Pred spaním sme sa pobalili a pokúsili sa aspoň niečo pospať.
Štatistiky:
Miesto: Machame Gate 1.640 do Machame camp 2.835
Vzdialenosť: 11 km
Doba výstupu: 5-7 hodín
Náš čas: 3 hodiny 15 minút
Zóna: Dažďový prales
Deň 2 – Machame camp 2.835 m.n.m. do Shira camp 3.750 m.n.m.
Druhé ráno sme začali s nádherným východom slnka a chutnými raňajkami. Na tento deň sme sa obliekli lepšie, hlavne proti dažďu a blatu. Navliekli sme si tiež gamaše a dlhé nohavice. Dnešný trek začal veľmi strmo a museli sme kľučkovať medzi mnohými pomalšími turistami, ale taktiež súčasne nebrániť prechodu rýchlych nosičov. Počas tohto dňa sme sa dostali z dažďového pralesa na planinu. Tento výstup bol oveľa lepší ako prvý deň, pretože sme mali úžasné počasie a nádherné výhľady na Mt. Meru a okolie.
Do tábora Shira sme dorazili pred obedom kde náš „brušný inžinier“ - šéfkuchár Nixon, pripravil lahodný obed. Po obede sme sa po prvý krát stretli a zoznámili s celým našim tímom. Dokonca aj po zoznámení s našimi nosičmi bolo celkom zložité ich rozpoznať, pretože všetci nosiči z každého tábora sa mi podobali. Aby sme začali s aklimatizáciou, vyrazili sme na 15 minútový trek na skalu vo výške 3.900 metrov nad morom, kde sme po 2 dňoch chytili aj signál, čo sme okamžite využili na telefonáty domov a do práce. Na konci druhého dňa som začal pociťovať silu nadmorskej výšky. Moja hlava ma začala dosť intenzívne bolieť a neskončila až po dobu 3 dní.
Štatistiky:
Miesto: Machame camp 2.835 m.n.m. do Shira camp 3.750 m.n.m.
Vzdialenosť: 5 km
Doba treku: 4-5 hodín
Náš čas: 4 hodiny
Zóna: Planina
Deň 3 – Shira camp 3.750 m.n.m. cez Lava tower 4.600 m.n.m. do Baranco camp 3.900 m.n.m.
Po ďalšej takmer bezsennej noci sme sa prebudili a ja som sa necítil úplne najlepšie. Možno to bol nedostatok spánku alebo horúčka alebo len moje mierne negatívne myslenie týkajúce sa zdravotných problémov alebo kombinácia všetkého. Ako každý deň okolo 8 hodiny ráno sme opustili tábor a smerovali k druhému aklimatizačnému miestu Lava tower v slušnej nadmorskej výške 4.600 metrov nad morom. Počas celej cesty sme mali nádherný výhľad na údolie s inverziou, odkiaľ vystupovala iba hora Meru. Po asi pol hodinke výstupu ma opäť začala silno bolieť hlava a všetko sa zdalo akoby pomalšie. Hlavou mi behali rôzne myšlienky a v určitých momentoch som myslel, že nebudem schopný pokračovať ďalej. V tom zakročil môj otec a preto, že už mal s podobnou výškou skúsenosti mi vysvetlil čo sa deje a že všetko bude v poriadku. Po krátkej debate na tému vysoká nadmorská výška začal rozprávať o živote. Bol to jeden z najvýznamnejších a najinšpiratívnejších momentov aký som mal možnosť s mojím otcom zažiť. Vďaka nemu som dostal dostatočnú silu na to, aby som prestala myslieť na bolesť a zameral sa len na to, aby som sa dostal na vrchol.
Ani som nevedel ako, ale zrazu sme sa dostali na vrchol Lava tower. Videl som veľa ľudí, ktorí zvracali kvôli vysokej nadmorskej výške, ale našťastie to nebol náš prípad. Dlho sme sa nezdržovali. Zjedli sme náš krabicový obed a po pol hodine sme sa vydali do nášho tretieho tábora. Ako vždy po príchode do nového tábora som musel spraviť pár fotiek a videí a zároveň sme sa museli zaregistrovať. Naša táborová rutina na nás už čakala v našom stane. Keďže sme sa pokúšali vždy spať už oblečení na ďalší deň, sme sa prezliekli a zašli do jedálenského stanu na večeru. V podstate nikdy sa nám nepodarilo zjesť všetko čo nám kuchár Nixon navaril a vždy sme zvyšky jedál ponúkali našim nosičom. S prianím aspoň krátkeho spánku sme sa pobrali do stanu stráviť našu 3. noc.
Štatistiky:
Miesto: Shira camp 3.750 cez Lava tower 4.600 do Baranco camp 3.900
Vzdialenosť: 11 km
Doba treku: 6-8 hodín
Náš čas: 6 hodín a 30 minút
Zóna: Polopúšť
4. deň - Baranco camp 3.900 m.n.m. cez Karanga camp 3.960 m.n.m. do Barafu camp 4.673 m.n.m.
Ráno som sa cítil oveľa lepšie ako posledný deň a bol som omnoho pozitívnejší a nadšenejší. Pred odchodom z kempu Baranco sme si ešte naplno vychutnali úžasný pohľad na Kilimandžáro zo zadnej strany a po boku na dolinu a mesto Moshi. Hneď na rannú rozcvičku na nás čakala stena Baranco prezývaná aj „raňajková stena“, pretože po výstupe na ňu spálite všetky kalórie, ktoré ste do seba cez raňajky dostali. Najhoršia vec na celom asi 35 minútovom výstupe bol obrovský počet turistov a omnoho viac nosičov, ktorí sa snažili medzi nami prerážať si cestu a to celé spôsobovalo malú dopravnú zápchu. Našťastie však nepršalo, ani nebola zima a tak sa to čakanie dalo v pohode vydržať. Následne sme sa dostali na ďalší medzibod trasy a to tábor Karanga vo výške 3.960 m.n.m. kde sme mali obed, prípadne možnosť návštevy murovanej latríny.
Cesta do nášho základného tábora bola celkom slušná až do poslednej časti. Rovnako ako predtým sme museli vystúpať veľmi strmou stenou, aby sme sa dostali do tábora Barafu a to čo pôvodne vyzeralo na 20 minút chôdze nám naozaj trvalo takmer 45 minút. V tejto vysokej nadmorskej výške je kľúčom veľa a zhlboka dýchať a ísť čo najpomalšie. Miestami som sa cítil, že stojím stále na tom istom mieste, až tak pomaly som do toho kopca išiel. Nakoniec sme spolu s otcom do tábora Barafu v nadmorskej výške 4.673 m.n.m. dostali a čakalo nás už len finále.
Po dohode so sprievodcom Paulom sme sa rozhodli začať finálový výstup na Kilimandžáro nasledujúci deň o 4 ráno, aby sme šľapali čo najkratšie v noci a skôr sa nechali zohrievať ranným slnkom. Bežne však turisti vyrážajú už okolo pol noci aby na vrchole Kilimandžára mohli sledovať východ slnka, avšak túto možnosť som aj napriek veľkej zime nepovažoval za tú naj. Nakoniec sa moja teória neskorého výstupu ukázala ako veľmi dobrý plán.
Štatistiky:
Miesto: Baranco camp 3.900 m.n.m. cez Karanga camp 3.960 m.n.m. do Barafu camp 4.673 m.n.m.
Vzdialenosť: 9 km
Doba treku: 7-9 hodín
Náš čas: 6 hodín a 30 minút
Zóna: Vysokohorská púšť
5. deň - Barafu camp 4.673 m.n.m na Uhuru Peak 5.895 m.n.m. nazad do High camp 3.950 m.n.m.
Po 4 hodinách neustáleho prevracania sa v spacáku bez spánku medzi 9 večer a 1 v noci som sa rozhodol vytiahnuť mobil a začať pozerať Simsonovcov, ktorí ma v takýchto situácia vedia podržať a vždy sa mi podarí ako tak zaspať. Myslím, že to fungovalo a zobudil som sa až keď nás o 3 ráno prišiel prebudiť náš čašník David. Rýchle raňajky vo forme sušienok a čaju, posledné balenie a von zo stanu. O 4 ráno sme boli úplne poslední turisti z celého tábora, ktorí sa vydali pokoriť najvyššiu horu Afriky. Na moje veľké prekvapenie vonku nebola vôbec taká zima ako som čakal. Zapali sme čelovky a začali sľapať k nášmu cieľu. Bolesť mojej hlavy sa stupňovala čoraz viac, avšak som sa snažil na to nemyslieť a sledovať kroky sprievodcu Paula. Za mnou išiel môj otec a partiu uzatváral asistent sprievodcu Abdalah. Na posledný finálny výstup na vrch Uhuru už nejde celý tím iba dvaja sprievodcovia. Okolo šiestej hodiny ráno sme mali možnosť vidieť azda najkrajší východ slnka ponad krásnu horu Mawenzi. To bola zároveň jediná zastávka, na ktorej som vytiahol foťák a kameru aby som urobil zopár záberov, pretože mi bola riadna zima na ruky. Počas cesty na vrchol sme mali však možnosť pozorovať aj tú negatívnu stránku vysokej nadmorskej výšky, kedy viacerí ľudia, ktorí sa na vrchol nedostali museli spolu so sprievodcami rýchlo zostupovať dolu. V štýle pole-pole (pomaly-pomaly), hlbokými nádychmi a krátkymi krokmi som mlčky nasledoval Paula. Medzitým môj otec neustále vtipkoval s našimi sprievodcami.
Keď už sme sa konečne dostali cez horizont, myslel som si, že sme na vrchole. Bol to však iba Stella point, ktorý domáci prezývajú aj „front office of Mt. Kilimanjaro“. Pri prechádzaní Stella point sme videli mladého turistu, ktorý zrazu odpadol a všetci sprievodcovia ho išli ratovať. Bola to len silná pripomienka, že dostať sa na najvyšší vrchol Afriky nie je až také jednoduché. My sme postupne kráčali ďalej a Kilimandžáro sme mali už na dohľad. Toto zároveň bola aj najťažšia pasáž, nakoľko svoj cieľ už vidíte, avšak čas plynie stále pomalšie a pomalšie a celé sa to zdá ako by ste sa skôr vzďaľovali ako približovali. Nakoniec sme v nedeľu 5. februára o 9:32 hod. zdolali najvyšší vrchol Afriky, Uhuru Peak. Horský masív Kilimandžáro je najvyšším bodom v Afrike, najvyššou voľne stojacou horou na svete a jedna z najväčších sopiek na svete.
Bol to veľmi magický moment. Takmer som nemohol uveriť, že sme už na vrchole. Okrem nás štyroch tam nebol nikto iný. Mali sme celú horu sami pre seba a pokojne sme si mohli vychutnať jeden z najpôsobivejších výhľadov, aké som kedy videl. Prialo nám aj počasie a aj viditeľnosť bola veľmi slušná. Po nespočetnom množstve videí a spoločných fotiek sme asi po 20. minútach museli začať rýchlo zostupovať, pretože vystúpiť na vrchol je iba 50% z úspechu.
A práve zostup bol pre mňa i môjho otca asi najhorší okamih, pretože sme sa začali obaja cítiť veľmi slabo a hlava sa nám dosť slušne krútila. Dole sme šľapali tak rýchlo, že som miestami proste musel zastaviť a oddýchnuť si. Chvíľami som takmer neovládal vlastné nohy a celý tento stav bol podobný opitosti, avšak v tomto prípade to nebola až taká zábava.
Tesne pred príchodom späť do tábora Barafu nás už čakali naši nosiči aby nám pogratulovali a na osvieženie nám doniesli domáci, dokonca chladený mangový džús aj s pohármi ako pre kráľov. Po návrate do stanu som podľa slov otca zaspal skôr ako som si stihol ľahnúť a musím uznať, že to bola najlepšia 15-minútová siesta v mojom živote. Teraz už viem, že väčšinu môjho utrpenia pri výstupe mal za následok nedostatok spánku a pomerne málo kalórií pri výstupe. Krátko po mojej siesta sme si dali rýchli obed a znova všetko pobalili a nachystali sa na približne dvojhodinovú cestu do posledného tábora High camp.
Štatistiky:
Miesto: Barafu camp 4,673 na Uhuru Peak 5,895 nazad do High camp 3,950
Vzdialenosť: 5 km / 8 km
Doba treku: 6-7 hodín výstup / 5-6 hodín zostup do High camp
Náš čas: 5 hodín 20 minút výstup / 4 hodiny zostup do High camp
Zóna: Vysokohorská púšť / Ľadovce
6. deň – High camp 3.950 m.n.m. do Mweka gate 1.640 m.n.m.
Naša posledná noc na Kilimandžáre bola zďaleka tá najlepšia. Večer sme zaspali ako deti a ja som dokonca spal 9 hodín bez pohnutia, čo sa mi ešte asi v živote nestalo. V nadmorskej výške 3.950 m.n.m. sme si už pripadali skôr ako v Demänovskej doline a jediné čo sme cítili bola obrovská satisfakcia. Bez ohľadu na fakt, že náš posledný deň túry mal trvať iba 4 hodiny, budíček o 6:30 bol ako každé predošlé ráno.
Tesne pred poludním sme dorazili do posledného bodu našej cesty, Mweka gate kde sme naposledy podpísali knihu návštev a ukončili tak našu trasu Machame za 6 dní namiesto 7. Hneď sme do rúk dostali pivo značky Mt. Kilimanjaro a mohli sme začať oslavovať. Keď nosiči pobalili všetky veci do minivanu, bolo na čase nám zaspievať pesničku hory Kilimandžáro, ktorú celý tím spieva ľuďom, ktorým sa podarí vyliezť na vrchol.
Rovnako ako bolo ťažké uveriť na vrchu Uhuru, že sme ho zdolali, bolo ťažké uveriť faktu, že už sedíme v minibuse a spoločne spievame kto vie aké africké pesničky. Medzitým ma napadol najlepší spôsob (samozrejme okrem prepitného, ktoré už dostali) ako sa poďakovať celému nášmu tímu. Keď sme sa dostali nazad na hotel, otec vytiahol už spomínanú odloženú ploskačku. Musím však upresniť, že to nebola hocaká ploskačka, pretože tá naša mala objem 1,8 litra. Chalani sa najprv zdráhali, mali rešpekt, ale po chvíli už dedovu slivku 59 % pili ako svoje lokálne pivo.
Kilimandžáro bolo pre mňa obrovským zážitkom a aj keď som si miestami vytrpel svoje aj vďaka pomoci môjho otca sme to nakoniec úspešne dotiahli až do šťastného konca. Aj keď som tesne po príchode domov povedal, že na podobnú cestu by som už nešiel, teraz s odstupom času môžem s úsmevom na tvári povedať, že svoj názor som zmenil.
Štatistiky:
Miesto: High camp 3.950 m.n.m. do Mweka gate 1.640 m.n.m.
Vzdialenosť: 14 km
Doba treku: 5-6 hodín
Náš čas: 3 hodiny 35 minút
Zóna: dažďový prales
