Afrika aj Ázia dobité už boli a vďaka ideálnemu počasiu v januári a februári sme sa nakoniec rozhodli pre Južnú Ameriku. Trip do Patagónie sme mali spočiatku absolvovať cez nemenovanú českú cestovku, avšak kvôli zmenenému termínu (chvála Bohu) som sa celý trip rozhodol naplánovať sám. Medzitým sa k nám pridal aj náš dobrý kamarát Norbi a mne zostávali necelé 2 mesiace na zostavenie perfektného výletu do Patagónie.
Prileteli sme do Buenos Aires, mesta tanga, kultúry, futbalu a skvelého mäsa. Je to zároveň aj jedna zo vstupných brán do Južnej Ameriky. V hlavnom meste sme strávili iba 1 deň. Najlepšie na nás zapôsobila malá farebná štvrť so street artom „La Boca“ a bez pochýb skvelé steaky za smiešne nízke ceny... Už menej na nás pôsobilo centrum mesta, kde bolo možné pozorovať chudobu, žobrajúce mamy s deťmi a takmer tretina obchodných priestorov bola na prenájom.
Hneď nasledujúce ráno sme už leteli smer Ushuaia, najjužnejšie mesto na svete známe hlavne kvôli národnému parku Ohňová zem. Náš itinerár mal iba 2 týždne a zahŕňal asi to najlepšie z Patagónie. Preto sme v Ushuaia strávili iba necelé 2 dni. Mesto nazývané aj „Fin del mundo“ alebo koniec sveta sme vidieť proste museli. V Ushuai za tak krátky čas má človek také 3 možnosti. Navštíviť národný park Ohňová zem, kde môže trekovať do bludu alebo vyšliapať na ľadovec Martial, ktorý sa nachádza hneď nad mestom, respektíve vydať sa na jeden z celodňových výletov loďou pozorovať tučniaky a tulene.
A teda sme sa hneď po prílete ubytovali, prebalili ruksaky a taxíkom sme sa asi do 20 minút po prašnej ceste dostali do národného parku „Tierra del Fuego“. My sme sa chceli v prvý deň len tak ľahko rozchodiť a preto sme sa premotali po zátoku Bahia Lapataia a po jej okolí asi 2 a pol hod., spravili 10km a mohli ísť spokojne na pivo. Síce ani v informačnom centre národného parku nebol signál ale poprosil som recepčnú aby nám zavolala nášho kamoša taxikára a my sme medzitým mohli koštovať argentínske pivo z Patagónie.
Ushuaia z gastronomického hľadiska je známa najmä kvôli Kráľovskému krabovi a Patagonskému zubáčovi a môžem potvrdiť, že oboje boli výborné. Nemôžem však nespomenúť aj skvelé argentínske vína, ktorým sme aj vďaka Norbimu a jeho vycibrenému talentu na výber toho najlepšieho niekoľkokrát podľahli... Síce je Argentína skôr známa svojím vínom, mali aj veľmi chutné pivá a to hlavne IPA, Pale Ale a aj nejaké tie APA.
Nasledujúci deň sme sa vydali na ľadovec Martial, ktorý sa týči nad mestom a ktorý nás privítal typickým patagonským vetrom a dažďom. Okolitá príroda nám z veľkej časti pripomínala turistiku v Tatrách. Len tých turistov tam bolo menej. Pri ľadovci sme vtedy žasli, fotili o sto dvesto pretože sme netušili aká krása nás v Patagónii ešte len čaká...
Večer sme odlietali vnútroštátnym letom do mestečka El Calafate. Bol to ani nie hodinový let na Severo-západ Argentíny do miesta presláveného kvôli asi najznámejšiemu ľadovcu – Perito Moreno. Tu sme si požičali aj auto na necelých 5 dní. Samotné mesto je vzdialené od letiska asi 20 minút jazdy. El Calafate je veľmi milé mestečko akoby podobné tým z USA. V podstate sa jednalo o jednu hlavnú promenádu s množstvom obchodov, reštaurácií a barov.
Tu sme si pre zmenu z morských plodov Ushuaie objednali s Norbim radšej poriadny steak. Môj otec Pali tú večeru poňal skôr vegetariánsky a na vzdory našich úškľabkov si objednal iba zeleninový šalát.
Nasledujúce ráno sme sa vydali do národného parku „Los Glaciares“, ktorého hlavným lákadlom je už spomínaný ľadovec Perito Moreno. Cesta trvá asi hodinku a vstupné do národného parku bolo asi 10 €. Na vlastnom aute máte väčšiu slobodu ako keby ste prišli autobusom alebo organizovaným výletom. Odporúčam prísť čím skôr ráno kvôli návalu turistov. My sme mali objednanú hodinovú plavbu popri ľadovci o 10:30. Keď sme sa vrátili všade už bolo až príliš veľa ľudí. Ľadovec si môžete pozrieť aj zadarmo z rôznych vyhliadok, ktoré sú rozmiestnené pri ľadovci.
Musím povedať, že aj keď asi najturistickejšie miesto celej Patagónie, tak to človek nesmie vynechať. Bola to dych vyrážajúca krása a pre našinca niečo nepredstaviteľné. Perito Moreno sa rozkladá na 254 km2 a v najvyššom bode na prednej stene má 74 metrov. Pod vodou dosahuje až 170 metrov. Je to jeden z mála ľadovcov na svete, ktorý si aj napriek stratám neustále akumuluje svoju masu a udržiava si tak rovnovážny stav. Počas našej hodinovej plavby sme počuli ale hlavne aj videli snáď až 10 odtrhnutí. Niektoré menšie, iné väčšie ale ani jedno z toho na videu :(
Okolo obeda sme sa pobrali priamočiaro do malého mestečka, resp. skôr dedinky El Chaltén vzdialenej 290km a niekoľko hodín jazdy po vyprázdnených, rovných a veterných cestách patagonskej provincie Santa Cruz. Na tento úsek cesty ma za volantom vystriedal Pali a náš Chevroletík sa takmer po celý čas blížil k svojej maximálnej rýchlosti. Aj vďaka ťažkej nohe na plyne sme sa do El Chalténu dostali pomerne rýchlo. Tak či tak po ceste nebolo kde zastaviť a ani krajina sa nijak výrazne nemenila... Bola to jedna cesta povedľa ktorej sa tiahol nekonečný plot, občas sme zazreli nejaké Guanacos, ovce alebo kone a kam oko dovidelo tam nič nebolo. Žiadna pumpa, dedinka, reštaurácia ba ani len dom. Pred príchodom do El Chalténu nás však zrazu z ničoho nič ohromil v pozadí pohľad na neskutočnú formáciu vrcholov v národnom parku Los Glaciares. Dominantou celej parády bol ako inak najznámejší vrch v širokom okolí – Fitz Roy. Dedina sama o sebe na nás hneď od príchodu pôsobila veľmi uvoľneným dojmom kde úplná väčšina turistov boli mladí ľudia.
Nasledujúci deň som mal narodeniny a nemohol som si priať lepší darček ako výstup na „Laguna de los tres“ a teda „lagúna troch“ kde pod číslom tri sa myslia 3 vrchy. Najvyšší Fitz Roy, Cerro Torre a Mount Poincenot. Aby sme nešli hore aj dole po tej istej trase, rozhodli sme sa vyviesť asi pol hodinku vyššie k hotelu Pilar odkiaľ začína trail. Trasa mala rovnomerné stúpanie až po kemp Río Blanco odkiaľ začal poriadny stupák asi posledný kilometer a pol. Vyšlo nám skvelé počasie a známy patagonský vietor ani dážď našťastie neúradovali a my sme si mohli po niekoľkých hodinách sľapania vychutnať tú krásu. Hory ostré ako žiletky na čele s Fitz Royom dominovali scenérií, ktorá bola akoby vystrihnutá z National Geographic. Teraz už môžem skonštatovať, že z celého tripu po Patagónii to bol asi ten najkrajší trek.
Po skvelej turistike sme to vzali rovno do baru na pivečko a vlastne tak pomaličky aj začali oslavovať tie moje narodeniny. Zaslúžená odmena vo forme tej najkrajšej tekutiny bola v El Chalténe umocnená ešte aj skvelou atmosférou, ktorou táto malá dedinka až prekypovala. V kombinácií s príjemným počasím ťa to priam až ťahalo von na pivko.
Nasledujúce ráno sa niektorým z nás nevstávalo najľahšie a už tobôž ani len pomyslieť, že po raňajkách nás čakalo 22km. Za krásneho rána s modrou oblohou sme sa vybrali na druhý trek v rámci El Chalténu a to „Laguna Torre“. Po Laguna de los tres je toto druhý najnavštevovanejší trek v tejto oblasti a my sme si to nemohli nechať ujsť. Nie je tak náročný na stúpanie ide viac menej o „choďák“, ktorý vedie pri ľadovcové jazero pod kopcom „Cerro Torre“. Tam sa nám vrchol kopca nie a nie ukázať. Zato sa nám ukázal pravý patagonský vietor a museli sme hľadať nejaké závetrie kde by sme si mohli vychutnať dobrú salámku, syr a hlavne pivko Patagonia. Väčšie aj menšie kúsky odtrhnuté z ľadovca plávajúce popri pláži jazera len umocňovali pohľad, ktorý už sám o sebe bol úžasný. Oproti predošlému dňu sa nám síce nedostalo takej viditeľnosti štítov ani jazero teda nemalo najčistejšiu farbu, ale zato sme videli zas niečo iné a rozhodne sme voľbu neľutovali.
Tieto dva treky by som rozhodne odporučil, nakoľko si myslím, že navštíviť Patagóniu a nevidieť Fitz Roy alebo nezažiť skvelú uvoľnenú atmosféru dedinky El Chaltén by bolo hriechom. Keď sme odchádzali a stáli na jedinej benzínke, ktorú medzi El Chalténom a El Calafate nájdete sa mi tisla slza do oka od tých výhľadov, ktoré pán pumpár mal popri svojej práci...
Nás však čakala cesta nielen do iného mesta ale aj do iného štátu. Z El Calafate sme nasadli na „dvojposchoďák“ spoločnosti Turismo Zaahj smer Puerto Natales, Čile. Cesta trvala niečo cez 5 hodín aj kvôli pomalému procesu prechodu hraníc ale všetko ostatné bolo v úplnom poriadku.
Pomerne neskoro večer sme sa ešte stihli v Puerto Natales stretnúť s naším sprievodcom, aby sme ako inde než pri pive, predebatili plán na nasledujúcich 5 dní v národnom parku Torres del Paine. My sme pôvodne sprievodcu ani nechceli nakoľko ho v Torres del Paine v podstate nepotrebujete, všetko je skvele značené a všade je kopec turistov. Nakoľko sme sa však iba necelé dva mesiace pred samotným odchodom rozhodli, že teda pôjdeme do Patagónie bolo už príliš neskoro na rezerváciu jednotlivých kempov.
Torres del Paine totiž to funguje na základe rezervovaných miest buď vo vlastnom stane, v stane postavenom samotným kempom, izbe s niekoľkými posteľami alebo vlastnými chatkami. Na internete som čítal, že sa odporúča ubytovanie v národnom parku vybavovať aj rok vopred. Nám teda nezostalo tak povediac skoro žiadne miesto, pretože január a február je top sezóna a všetko bolo vybukované. Zostala nám jediná možnosť a to kúpiť celý „balík“ s ubytovaním, jedlom, transfermi a sprievodcom čo bolo nakoniec to najlepšie rozhodnutie aké sme len mohli spraviť.
Nasledujúce ráno nás už čakal sprievodca Gustavo s vodičom. Prašnými cestami sme sa pomaličky blížili k národnému parku a lodi samotnej, ktorá nás mala prepraviť na začiatok nášho W treku. Meno odvodené od troch dolín, ktorými vedú jednotlivé treky a preto vytvárajú akoby písmeno W. Tento 4 až 5 dňový trek väčšina turistov začína od východu na západ ale my sme zvolili práve opačnú alternatívu.
Vylodili sme sa teda hneď pri kempe Paine Grande kde sme nechali zbytočnú batožinu a vydali sa na 26 kilometrovú túru k ľadovcu Grey. Ráno sa nám snažila ešte čilská časť Patagónie ukázať svoju pravú tvár v podobe vetra a dažďa avšak ani nie o 10. hodine ráno keď sme vyrážali na trek sa počasie akoby umúdrilo a miestami dokonca vyšlo slnko. No hlavne nepršalo a takmer vôbec nefúkalo.
Trasa začala postupným stúpaním až na vyhliadku asi v polovici cesty odkiaľ sme už videli aj samotný ľadovec, ktorého rozmery nás ohúrili. Z vyhliadky sme to však mali strmím klesaním ešte niekoľko km do kempu „Lago Grey“ a ďalšiu vyhliadku „Glaciar Grey“, ktorá už bola v bezprostrednej blízkosti ľadovca. Ľadovec Grey na dĺžku meria až 28 km, široký je 6 km a zaberá plochu 270 štvorcových kilometrov.
Pred cestou nazad sme sa ešte v kempingu zastavili na jedno pivečko a musím konštatovať, že pivo v Argentíne bolo teda o veľa lacnejšie. Aj keď sa síce jednalo o národný park, ktorý mal zhoršené podmienky zásobovania, stále to nebolo napr. ako u nás v Tatrách. Čiže za 1 veľké fľaškové sme v priemere platili okolo 8 až 9 €. Víno bolo ešte o čosi ďalej a fľaša nás v priemere stála okolo 28 €.
Cesta do Paine Grande končila podobne ako začínala a to za dažďa aj keď na to všetko iba pomerne slabého a krátkeho. 26 kilometrov a prvý úspešný deň v Torres del Paine bol takmer za nami. Avšak bar na druhom poschodí hotela s výhľadom na najvyšší vrch celého národného parku s rovnomerným názvom hotela – Paine Grande s výškou 2.884 m.n.m. sa nedal odmietnuť a vybehli sme teda rovno na „welcome drink“. Lokálne pivá majú v celej Patagónii naozaj výborné a tá pohoda spolu s výhľadom na nádherné hory sa len ťažko opisuje.
Na druhý deň nás čakal trek z Paine Grande do „Los Cuernos“ s medzi zastávkou na vyhliadke Francés čo dokopy činilo asi 19km. Prechádzali sme rozsiahlou časťou lesa poznačeného požiarom, ktorý zavinili dvaja turisti nezávisle od seba.
Prvým z nich bol 31-ročný Čech, ktorý v roku 2005 zjavne nechtiac podpálil až 160 štvorcových kilometrov porastu v národnom parku. Vraj zotavenie malo trvať až 10 rokov. No neprešlo ani 7 a už zasa úradoval Izraelčan, ktorý v roku 2011 spálil 4% z celého národného parku čo je v prepočte asi 110 štvorcových kilometrov. Domáci hovorili iba veľmi ťažko o týchto negatívnych udalostiach. Prírodu si tu ľudia skutočne chránia a vážia a bolo to na lokálnych sprievodcoch veľmi vidieť.
Medzičasom sme po krátkom stúpaní vyšli na „mirador Francés“ čo bol po treku pod Fitz Roy asi druhý najkrajší výhľad. Dolina, ktorou sme sa k vyhliadke dostali sa rovnomerne volá „Valle del Frances“ pomenovaná po francúzskych horolezcoch. Veľa dolín, jazier či vrcholov sa v Torres del Paine volá po objaviteľoch z rôznych kútov zemegule, hlavne však z Európy.
Príchod do kempu Los Cuernos nám na chvíľku pripomenul naše „slovenské more“ Chorvátsko. Prechádzali sme cez kamennú pláž jazera Nordenskjold, pomenovaného po švédskom geológovi a geografovi, ktorý v tejto časti Patagónie viedol niekoľko mineralogických expedícií.
Do tohto kempu som sa naozaj veľmi tešil pretože podľa slov Američanky, ktorú sme stretli počas treku tam mali byť úžasné chatky odkiaľ sa človeku nechce ani odísť. A presne tak aj bolo. Ubytovanie bolo naozaj skvelé, vlastná chatka s pecou na drevo a výhľadom k nezaplateniu.
Nasledujúce ráno nás čakal veľmi jednoduchý prechod medzi Los Cuernos k hotelu Las Torres. Bolo to iba 13 km a tento deň bol asi najkrajší a najteplejší. Bolo takmer bezvetrie a určite nad 20 stupňov. Trasa viedla popri už hore spomínanom jazere Nordenskjold a okrem krásnych výhľadov na kopce a jazerá navôkol sme prechádzali aj pekným visutým mostom.
Hotel Las Torres bol už priam extrémnym luxusom akého bežne na horách človek nevyhľadáva avšak kvôli už spomínanému nedostatku ubytovacích kapacít v národnom parku sme museli siahnuť po tejto možnosti kompletného balíčka. Samozrejme, že nám taký komfort vôbec neprekážal. Hotel si dokonca varil svoje vlastné pivo a veru, že bolo naozaj chutné.
Vlastníkom hotela a takmer polovice národného parku je rodina z bývalej Juhoslávie, ktorá do Čile emigrovala ešte kedysi dávno a už jej ďalšie generácie sa podľa slov nášho sprievodcu starajú o hotel ale najmä park ako taký priam ukážkovo. Keby vraj nebolo tejto rodiny a ich lásky k prírode a koňom národný park Torres del Paine by nebol takým miestom akým momentálne je.
Po prvej prebdenej noci kvôli silným nárazom vetra do konštrukcie dreveného hotela nás čakalo krásne jasné ráno a náš posledný trek v Patagónii. Jednalo sa o trek k vyhliadke Base Torres, ktorý mal byť ten najťažší a najturistickejší z celého parku. Je to veľmi populárny 1-dňový výlet, nakoľko sa nachádza na vstupnej hranici parku a turisti z Puerto Natales ho vedia absolvovať v jeden deň bez toho aby v parku museli spať čo sa im zbytočne predražuje.
Opäť sa na nás usmialo šťastie v podobe bezvetria a modrej oblohy a my sme si cestu naozaj vychutnávali. Posledné 2-3 kilometre sú už pomerne strmé ale s tým musí proste človek počítať. Odmenou nám však boli odkryté veže „Torres“ po ktorých je aj samotná vyhliadka nazvaná. Ako všade ani tu nesmelo chýbať jazero a niekoľko desiatok turistov. Okrem iného však aj tabuľa so zákazom plávania. Pomyslel som si, že ktorý blázon by sa v tak studenej vode kúpal ale na to náš sprievodca dodal, že bežne sa tam kúpavali Rusi tak preto tie zákazy.
Cestou dolu sme sa zastavili na už overené pivko z Patagónie „Austral“ asi na pol ceste v kempe Chileno. Takáto odmena človeka vždy poteší aj keď nás z celého tripu najviac tešilo počasie a pomerne slabý vietor čo je na Patagóniu pomerne málo vídaný jav.
Cestou z hotela Las Torres sme ešte mali možnosť poobdivovať voľne žijúce „Guanacos“ čo je vlastne príbuzný druh Lamy. Cesta po spoznávaní Patagónie sa nám pomaličky blížila ku koncu a keď by som to mal celé zhrnúť do jednej vety napísal by som asi niečo takéto:
„ Patagónia nám od najjužnejšieho mesta na zemeguli Ushuaie cez El Calafate s najznámejším ľadovcom Perito Moreno k pôvabnej dedinke El Chaltén so svojimi dych vyrážajúcimi výhľadmi a trekmi až po Puerto Natales, vstupnej brány do národného parku Torres del Paine a skvelé 4 dni turistiky v tomto úžasnom mieste ukázala nevídanú krásu divokej prírody, ľadovcov, jazier a znamenitých kopcov jedinečných tvarov charakteristických práve pre Patagóniu.“
