Pôvodne som ich chcel niekoľko prepísať, teda vlastne prekopírovať. Dokonca som to spravil, ale potom som sa dogrcal a povedal som si. Nie...Viac nič. Iba Nie.
Uznávam, asi to nebolo vhodne načasované, ešte som si predtým mohol nejako znížiť úroveň humoru. Najskôr začať seriózne. Povedzme Martinom Nikodýmom na jednotke. Potom ísť dole a pozrieť si, napríklad vtipné videá opitých vodičov na youtube, plynule pokračovať na ich paródie na LoakalTV a až potom začať s priznaniami. Urobil som chybu, čítal som to bez predošlej prípravy.
No dobre, to nie je všetka moja smola. Tiež je to v tesnej následnosti vlastných myšlienok, že malá knižná búdka, ktorá po takmer desiatich mesiacoch od prvého spomenutia a začatia vybavovania a zháňania, a získavania skúsenosti s ľuďmi, kompetentnými i nekompetentnými, zainteresovanými, ale aj tými menej bude ...stáť. Áno! A ja sa bojím. Bojím sa že si niekde z bratislavského internátu, alebo školy, alebo vlaku, či iného miesta prečítam priznanie, ako: „som rozkopal tu haraburdu v parku“. Prípadne iné, zase som ich rozpísal, ale nechcem poskytovať nápady, čo všetko sa s takou nezištnou vecou, ktorá nielen mňa, stála kopu úsilia, času a...áno, skutočne aj nervov, ako môžeš čítať na tomto mieste.
Prosím, milý Mešťan, tento článok patrí tebe a tvojmu kamarátovi ktorí blogy nečíta. Prosím ťa miesto priznania, čo všetko vieš spraviť s knihou z búdky, si ju zober. Je zadarmo! Prečítaj ju. Priznaj sa s ňou, povedz nám o jej deji, skús sa nájsť v niektorej z jej postáv, alebo zavri oči a ži v jej prostredí. Neboj, budú tam aj rozprávkové knižky, nájde si každý.
Tak, ja som vlastne ani moc nechcel. A tento kanál, takmer po roku využívam len z čisto sebeckých dôvod. Som sebec a chcem sa z búdky tešiť dlho. Prosím sebči so mnou a spravme zase v Meste okrem skupiny s priznaniami niečo pekné!
