Venované všetkým čo život môj oplakávať raz budú..

Tiene sa nehýbu,ticho sa stupňuje, niečo
šepká z tmy.
Zase si spomínam,zase premýšľam a zase
si tu TY.
Detaily predmetov a neporiadok mi ostro
bijú do očí.
Zo všetkých pocitov a citov sa mi hlava
prudko zatočí.

Úzkosť mi hrdlo zviera a v hrudi bodá,
zase to bolí.
Márne budem odolávať tejto chvíli, aj
tak ma skolí.
Do zamknutej izby skrývam svoje tajné
horké slzy.
Na kolenách mám pocit vlastnej viny...
To ma mrzí.

Dohorieva cigareta v hlbokom výdychu,
nuž nedbám a z krabičky beriem si
ďaľšiu.
Doznieva v tichu mojej bolesti
spomienka,
a či chcem alebo nie, spomínam na
včerajšiu.
trasiem sa silou svojej lásky, neviem sa
jej vzdať.
Pocity však rozdupané bolesťou, a tak
neviem milovať.

Ticho je naspäť....

Vo svojom rytme tíchne,a tiene vracajú
sa za roh.
sedím sám vo svojej izbe a už je so
mnou iba Boh.

Žil som rád a radosť rozdával som,
na všetkých ľudí i na vás milý a úprimný
bol som.

Lež moja bolesť a smútok ostanú navždy
zamknuté v izbe....

V izbe, kde na zemi v kaluži krvi, svoje
posledné slová som povedal...
Slová že navždy na vás budem sa
pozerať...