Otázka...

No odpovedí sa mu nikdy nedostalo. Možno to tak malo byť, možno naozaj tento svet nie je pre neho... Kráčajúc vpred životom, videl mnoho bolesti, mnoho smútku, ktorý ho navždy poznačil. Bolesť, ktorá mu nemilosrdne vrývala do srdca slová, ktoré nikdy nechcel počuť, bola silnejšia, ako si dokázal predstaviť, nedokázal s ňou bojovať, hoci všetci okolo mu tvrdili, že je to ľahké. Zotročený vlastnou túžbou po krásnom živote, plnom lásky a pochopenia, kráčal stále vpred tým, čomu všetci tak bežne vraveli : „Život“ . Kráčal pomaly, pretože cítil, že už nebude mať nikdy toľko síl, ako vtedy... Ako vtedy, keď po prvýkrát počul slová: „Milujem ťa“ . Slová, ktoré tak veľa znamenajú. Slová, ktoré ako jediné dokážu vyjadriť to, čo srdce robí srdcom. Slová, ktoré sú nádherné, ako prvé lúče slnka vychádzajúceho nad belasými pláňami tmavého a smutného života. Slová, ktoré mu však i napriek tomu vzali niečo, čo strážil celý život.. Vzali mu šťastie. Šťatie, ktoré tak ťažko po celý život hľadal.
Šťastie, ktoré našiel znova pri tej, ktorej ešte viac chýbalo. Šťastie, ktoré sa rozhodol darovať jej. Pretože vedel, že ak ona bude šťastná, potom on nebude mať problém nájsť nové.

Ona bola tá, ktorá vedela o jeho živote. Ona bola tá, ktorá kruté, bolestivé a smutné slová v jeho srdci nahrádzala radosťou z každého prežitého dňa s ňou. Vedela, ako mu podať ruku a pomôcť vstať jeho pošliapanej duši z prachu zabudnutia, z prachu večného smútku a utrpenia.
Povedala mu to, čo vždy túžil aspoň raz začuť od niekoho, kto by ho dokázal milovať takého, aký bol. I keď nebol tým najlepším, snažil sa urobiť pre ostatných viac, ako dokázal urobiť pre seba. Nedokázal sa nikdy pozerať na druhých, ako trpia, ako ich niečo trápi. Vždy chcel pomôcť.
A hoc na jeho plecia stále padalo viac a viac ťarchy, nevzdával sa, pretože mal pre koho žiť, mal konečne dôvod povedať sám sebe: „Dokážem to! Pretože si verím.“. V jeho očiach znova bolo možné badať iskričky radosti, iskričky spokojnosti ale hlavne lásky, ktorú tak dlho márne hľadal, lásky, ktorá mu tak veľmi chýbala... Skutočná láska, ktorú málokto pozná... Ona mu ju ukázala, ukázala mu miesto v jeho srdci, ktoré naplnila úsmevom a šťastím, ktoré dovtedy nepoznal...

No, keď už cítil, že je všetko krásne, keď už život začínal dávať po dlhej, ťažko a bolestivo prežitej dobe, konečne zmysel, pre ktorý sa mu oplatilo žiť, niečo zranilo jeho krehkú dušu, už predtým ťažko skúšanú životom, niečo vzalo jeho anjelom krídla, niečo vnorilo znova smútok do jeho srdca... Niečo ho ponorilo znova do prachu z ktorého ťažko už vstať, ťažko po tom, ako sily svoje stratil...

Bola to „ONA“, tá, ktorá mu ukázala život plný šťastia, tá, ktorá mu na začiatku podala ruku, tá, ktorá jeho srdce dokázala znova rozohriať, aby mohlo biť pre lásku k nej.

A tak teraz znova leží v prachu a hľadí už iba na život, ktorý pred ním znova svoje brány zatvoril. Hľadí z prachu zabudnutia na to, čomu niekedy vravel láska... Hľadí na to všetko, a bezvýznamne kričí do celého sveta otázku, ktorá mu nikdy odpoveď neprinesie...

Otázku: „PREČO?“