Týmto článkom nehľadám sympatie alebo ľútosť. Chcem inšpirovať niekoho, kto tú inšpiráciu potrebuje a ukázať, ako mi pomohli TTRPG hry a LARP. Píšem o doteraz osobných veciach, aby ste mali plnú predstavu, čo sa mi vďaka mojej novej záľube podarilo prekonať.
Píše sa začiatok roku 2020, prišla pandémia a boli sme zatvorení doma. Nechcelo sa mi hľadať si novú prácu. Nemal som žiadnu motiváciu fungovať dôstojne v živote.
Môj zárobok spočíval zo stávok na e-športy a futbal, pri čom som skoro všetky peniaze, čo som mal, rozbil. Okolo 18 tisíc eur som otočil dokopy na stávkových platformách. Keďže sa mi nechcelo hľadať prácu, tak som venoval svoj čas analyzovaním e-športov a futbalu. Miestami sa mi podarilo trafiť neuveriteľné stávky. V konečnom dôsledku ma ovládla emócia a vyhral bookmaker. Pôvodne sa mi darilo, ale začal som robiť impulzívne a nelogické rozhodnutia s vysokou sebadôverou a naháňať celý čas to jedno úspešné obdobie. Keď sa na to pozerám spätne, bolo to skôr o tom adrenalíne.
Peniaze neboli môj jediný problém, nevedel som sa motivovať robiť niečo produktívne. Neriešil som svoje mentálne problémy: to, že som manický, mám OCD a depresiu.
Do toho som mal problém so zubami, potreboval som urobiť zuby a veľmi ma to obmedzovalo pri komunikácii alebo samotnom jedení. Bolieval ma aj chrbát, keďže som mal používaný starý matrac, hroznú stoličku a skoro každý deň som presedel pri PC. Bolievali ma aj oči, a to bolo primárne z toho, že som nemal rozmasírovaný krk.
Nehovoriac o tom, že som mal milión tráum z detstva, školstva a z osobných vzťahov s ľuďmi, ktorí mi ublížili alebo ma sklamali a podobne.
Nemusím spomínať to, že som presedel celé dni za LoLkom a PC hrami. Absolútna nechuť komunikovať s inými ľuďmi.
Nechcelo sa mi nič, tak som pozeral Anime, cez ktoré som sa dostal k D&D, kde som navrhol pár kamošom, aby sme si zahrali D&D.
S roleplayom som mal skúsenosti hlavne cez textové fóra, textové správy s kamarátmi. Keď som mal 14, hrával som na roleplay serveroch na WoWku, cez ktoré som sa dostal do kruhov na My Little Pony roleplay, na ktorý ma vtedajší kamaráti namotali. Vytvoril som si vlastnú stránku a mal som roleplayovú stránku s vlastným OC. Následne ma bavilo robiť catfish a naťahovať ľudí, kým sa len dalo. Takže roleplayovať D&D mi išlo od ruky.
Vytvoril som si jednoduchú postavu, volala sa Gymelix. Bol to dwarf bojovník inšpirovaný Obelixom a Gymlim. Zahrali sme si to najzákladnejšie dobrodružstvo Lost Mines of Phandelver. Prvé tri hry ma veľmi bavili, ale museli sme sa vystriedať ako ST s mojim kamošom, pretože nemal čas pripravovať kampaň a na základe toho som začal ja tú hru viesť.
Prvú hru som si moc neveril ako ST, ale hráčom sa hra páčila a mal som veľa voľného času (keďže som bol nezamestnaný) a mal som veľa času to pripravovať. Venoval som sa tomu od rána do večera, aby som bol ja sám s tým spokojný, aj keď som zo začiatku bol zmätený hlavne zo všetkých možných čísel. Veľmi ma bavil hlavne ten aspekt toho, že môžem vytvárať svet a písať príbehy a povedať niečo tým príbehom a interagovať s hráčmi cez aj moje vymyslené postavy.
Na mojej tretej hre sa pridal hráč, skúsenejší hráč, ktorý mal s TTRPG veľmi veľa skúseností a predom mi povedal, že keď si nesadneme, odíde po prvej alebo druhej hre, čo ma ešte viac zneistilo, pretože napriek tomu, že som mal svojich hráčov rád, tak vedeli byť veľmi ostrí a kritickí a mal som dojem, že prišiel ďalší taký.
Hra ho veľmi bavila a bol som neskutočne prekvapený, povedal mi: „Toto je super“ a ja som ani netušil, čo robím dobre a iba som išiel podľa mojej intuície a vecí, čo mi dávali logiku.
Ten hráč mi nielenže zostal na hre, ale tiež nám začal viesť hru ako ST.
Hra sa volala Vampire: The Masquerade. Nevedel som absolútne, čo mám čakať, povedal nám iba, že tematika hry je konšpirácia a záhada. Rozhodli sme sa hrať mafiánov a napísal som si postavu, ktorá bola čiastočne inšpirovaná Donaldom Trumpom a Tonym Starkom. Takže mafián Riccardo Valucci bol Američan s talianskymi rodičmi, ktorí boli veľmi bohatí a použil ich bohatstvo, aby bol ešte bohatší a ošklbal talianskych dôchodcov cez svoju firmu, aby bol ešte viac bohatý. K tomu mal zálusk na technológie a finančnú burzu.
Nemal som žiadne očakávania, ale z tej hry bol ten najdokonalejší roleplay, aký som kedy zažil. Zažil som zrady, ťažké morálne rozhodnutia, rôzne upírske kultúry, mal som pocit, že interagujem s reálnymi postavami cez nášho ST, zdokonalil som si svoje herecké schopnosti a kompletne som sa do toho sveta zamiloval.
Ako som sa tomu začal venovať, našiel som si prácu a každý jeden deň som bol motivovaný a nadšený na to, že môžeme si cez Discord zahrať upírov. Čo sa stane nabudúce? S akými postavami budem interagovať dnes? Tieto otázky mi každý deň ležali v hlave.
S tým, že som mal prácu, tak som si postupne začal riešiť problémy, ako napríklad moje zuby, ich oprava ma stála veľa peňazí každý mesiac, ale dostal som incentívu niečo spraviť s tým, že sa mi nejestovalo dobre. Počas dvoch rokov sa mi podarilo dať všetky moje zuby dokopy. Nielen to, ale zaobstaral som si novú skriňu, počítač, matrac a kopu iných vecí, ktoré som potreboval. A začal som sa o seba lepšie starať.
Riešil som moje OCD, keďže to ovplyvnilo nielen mňa, ale aj ostatných hráčov, s ktorými som hral, tak som to začal riešiť s psychiatrom. Výrazne mi to pomohlo v živote.
Keďže adrenalín som dostal cez intenzívne scénky, tak som kompletne opustil stávkovanie na športy.
Svoje traumy sa mi podarilo znova zažiť a prežiť cez roleplay a veľa vecí som si cez roleplay o sebe uvedomil a sám sebe pochopil a keďže som mal v rámci hry rôzne interakcie s rôznymi postavami, tak som sa naučil s ľuďmi lepšie interagovať.
Prestal som kompletne hrávať LoLko, lebo je to absolútny žrút času a tá hra mi spôsobila viac zlého ako dobrého.
Táto spirituálna cesta nebola bez hádok a neporozumení. Až teraz v tomto momente môžem povedať, že sa mi podarilo značnú časť všetkého, čo ma vtedy trápilo, prekonať. Je to sústavný a nepretržitý boj sám so sebou.
žitý boj s démonmi vo mne. Nehovorím, že roleplay je všeliek, ale našiel som si hobby, do ktorého som sa zamiloval a posúva ma to ďalej v sebarozvoji.
Keďže som hral TRRPG, tak som sa dostal aj do LARPovej komunity, ktorá je plná veľmi šikovných a vášnivých ľudí. Nadobudol som pocit, že niekam patrím a začal som sa socializovať, čo bývalo pre mňa ťažké, nakoľko som sa cítil iný a dostal som pocit, že som medzi svojimi.
Minulý rok sme sa s kamarátom rozhodli (ten, ktorý ma dostal do VtM), že si vytvoríme vlastnú akciu a zo začiatku ten záujem nebol, ale dva-tri mesiace pred akciou nám prišla hromada ľudí do servera. Dali nám veľmi veľa lásky a entuziazmu. Na hre sa ľudia veľmi bavili. Atmosféra bola pohlcujúca. Venovali sme sa tej akcii deväť mesiacov a hra trvala len osem hodín. Ten potlesk po hre bol nezabudnuteľný. Prvýkrát v živote som bol na seba hrdý.
A tak počas štyroch rokov sa mi úplne otočil život a vôbec netuším, čo bude ďalej, len viem, že sa ma každú chvíľku niekto spýta: „Kedy bude ďalšia akcia?” 🙂
