„Som študentom oboru Počítačová grafika a spracovanie obrazu.“ Z tejto jednej vety by sa už niečo dalo aj vydedukovať. Napr. že chcem študovať počítačovú grafiku. A laik by si mohol myslieť, že tú počítačovú grafiku študujem len preto, aby som sa mohol zamestnať v hernom biznise. Zo začiatku som si to aj ja myslel, ale nie je všetko tak, ako to vyzerá. Stačí sa len spýtať samého seba, prečo som si vybral túto životnú cestu.
Keď som sa zamyslel, čo vlastne v živote chcem dokázať, uvedomil som si, že túžim len po jednom. Robiť umenie. Ale to by mi nestačilo. Potreboval som niečo viac zábavnejšie, dačo modernejšie. Mojím snom bolo robiť počítačové hry, a to nielen kvôli tomu, že som chcel v živote dačo hrateľné zostrojiť, ale som aj chcel tou mojou hrou ukázať svet mojim pohľadom. A to buď jej herným dizajnom, alebo grafickým štýlom.
Ale potom som sa sám seba spýtal, či dokážem vôbec nájsť zamestnanie? Ja, študent informatiky, so záľubou do hier, mám v živote šancu si zarobiť na chlieb? Myslel som si a stále si myslím, že áno. Čím ďalej, tým viac zisťujem, že to, čo sa na fakulte naučím, môžem použiť v rôznych odboroch, ktoré spadajú pod geekovské slovo informatika.
Potom som si ale uvedomil, čo bude s mojimi záľubami, keď pôjdem na informatiku. Časom mi došlo, že ich až tak moc neovplyvní. A čím ďalej, tým viac zisťujem, že moje koníčky sa neskutočne prelínajú s informatikou, i keď s ňou nemajú, na prvý pohľad, nič spoločné. Napr. maľovanie, čo ono má spoločné s informatikou? Podľa mňa je to ten umelecký cit, vďaka ktorému rozpoznáme, čo je pekné a nie, napr. v návrhu rozhrania pre užívateľa.
Ako ste si už mohli všimnúť, mám, alebo aspoň v to dúfam, že vlastním, talent na výtvarnú. Znie to neinformaticky, možno až humanitne, ale čoraz viac ju aplikujem vo svojich zápočtových prácach na FI a to hlavne pri programoch generujúcich grafické výstupy. Na neuverenie. Toto som moc neočakával od informatiky a stále ma to prekvapuje.
Kto by si ale myslel, že v umení nie je logické myslenie, veľmi by sa mýlil. Nešiel by som na informatiku, keby som nebol dobrý v analytickom uvažovaní. Možno som aj trochu dúfal, že ma v tom zdokonalia. Stalo sa, aspoň podľa mojej mienky, že som začal chápať viac logicky ako kedykoľvek predtým. Aspoň som automatom porozumel.
No už keď som nastupoval do prvého ročníka, počul som chýry, povesti o tom, aká je matematika ťažká. To ma ale moc neodradilo, veď ktorý predmet lepšie naučí logiku, ako ten najstarší z nich. Znie to možno sarkasticky, ale mám rád matiku. No ak sa priznám, neočakával som, že bude tak ťažká.
Možno by bola matika ľahšia, keby som bol študoval zo slovenských skrípt. Veď zapamätať si, čo znamená vzestupně, sestupně, české mesiace a počítať písmenka v sudý, lichý, dá niekedy zabrať. No mojim očakávaným snom bolo sa naučiť žiť v cudzom štáte, osamostatniť sa a študovať jeden z najťažších odborov vo svete. Proste liečba šokom. Už viac nie som domased.
Mojím primárnym očakávaním bolo však to, že ma tá informatika zabezpečí do budúcna. Že mi dá zamestnanie, nemusí to byť moje vysnené, ale také, ktoré neinformatik proste nedokáže spraviť. Všetky tie slová okolo toho, čo ma baví, sú nepodstatné, pokiaľ ma daná škola neposunie ďalej. Neukáže mi cestu a nedá mi zbrane, ktoré budem na ceste životom potrebovať.
Mal som sen, a ten sen ma dostal na fakultu informatiky. Možno sa nenaplnili všetky moje sny na fakulte, určite nie hneď, ale to nie je podstatné. Dôležité je, že má ta škola posunula ďalej a to aj vďaka mojím snom, ktoré mi ukázali všetko, čo som potreboval vedieť, a zároveň ma varovali pred neobyčajnými očakávaniami, ktoré by ma mohli zastaviť v osobnom rozvoji.
