Každý raz zažije lásku. Ten krásny cit, čo sa vo vás prebudí, keď ju stretnete. Je nádherný, nedá človeku spávať a ponúka životu nový zmysel. Prečo si ale teda nájde cestu k nám v tej chvíli, keď sme najmenej pripravený, vtedy keď tužíme po pokoji a mieri. Prečo si vyberá ľudí, pre ktorých nič neznamenáme. Prečo vkladá v nás nádej a odhodlanie im to povedať. Kvôli nej riskujeme všetko, čo je nám cenné.
V živote som sa už mnohému naučil, mnohé ma ešte len čaká, no už teraz zisťujem, aký strach vo mne vyvoláva tá láska. Byť neatraktívny a nudný má svoju daň. No sklamanie, hlavne z lásky, je neočakávaný bonus, čo dokáže spestriť človeku deň. Viem aké to je milovať dakoho, snažiť sa mu pomôcť, podporovať ho a byť mu vždy naporúdzi, no jediné čo človek na oplátku dostane sú sklamania a výčitky.
Otázka tkvie v tom, čo má pre mňa vyššiu cenu? Milovať a nenávidieť, alebo bezduchý život v zabehnutom programe pracujúceho človeka. V čom nájdem nádej a zmysel svojho života keď každý pokus skončí sklamaním?
Mnohokrát sa stane, že láska sa stane pre nás morom, do ktorého skočíme a dúfame, že doplávame na breh. No nie vždy ho nájdeme, a od únavy a sklamania sa utopíme. Vtip spočíva v tom, že čím dlhšie plávame, tým dlhšie sa topíme, no a náš vysnení breh sa skrýva v hmle. V tichosti sa pozerá na náš márny boj s láskou.
Je to čudná vec, nezávisí od nás, či bude úspešná, nie je ani možné si ju vynútiť. Jediné, čo môžete je čakať, že vám z niektorého brehu hodia záchranné koleso a zachránia vás pred utopením. A tak si plávam sám v tom oceáne dúfajúc, že nájdem breh skôr, než sa utopím.
