V septembri som tu publikoval článok o pochybných miliónoch istého nemenovaného P.Pellegriniho. O 26 špinavých miliónoch.
Behom prvých pár dní po jeho vydaní si ho otvorilo spolu 39 tisíc ľudí; to je zhruba 1 percento populácie resp. voličov.
Teraz nám do prezidentských volieb zostáva zhruba dvanásť-trinásť dní. Predstavme si, že by si počas toho obdobia ten článok prečítalo každý deň zhruba 40 tisíc ľudí (toť vysvetlenie nadpisu) - t.j. každý deň by sa zreplikovala celá jeho doterajšia čítanosť.
Ani to by nestačilo!
Do 1.kola volieb by ho uvidelo len okolo pol milióna zrakov. Keď uvážime, že značná časť z nich aj tak sú už-presvedčení korčokovci alebo už-presvedčení pelleovci, tak takých, ktorých by mohol obrátiť (aby nevolili šmejda), by bolo len trochu.
Pokiaľ by taká čítanosť (40tis/d) pokračovala aj do druhého kola, prehupli by sme sa zľahka cez milión. To by už bolo o niečo lepšie (aj keď ani v takom prípade neviem, či by to stačilo).
Problém však je, že takovej čítanosti sa vôbec neblížime. Ani len náhodou. Ani len omylom.
V posledných mesiacoch máva ten článok dennú návštevu typicky dve-tri-päť, počas ‚lepšieho‘ dňa „až“ zľahka cez desať osôb.
Naj-super-veľkejšiu návštevu (ak odmyslíme tie úvodné dni) mal niekedy v zime - keď link naň hodil ktosi do sme-diskusií a zhodou okolností to bol jeden z prvých príspevkov danej debaty (čiže ho uvidelo veľa ľudí). Toho dňa si článok pozrela takmer tisícka ľudí.
A potom ešte, keď som sa pokúsil „doručiť“ sem nejakých čitateľov pomocou internetovej reklamy. Bolo to však len niekoľko desiatok (možno stovka) ľudí .. a stálo ma to niekoľko eur (na pomery človeka, ktorý bol pred časom veľmi-kvalitno-ošklbaný niekoľkými podrazákmi, sú aj drobáky dosť veľkou sumou).
Denné čítanosti v tisícoch, nebodaj desaťtisícoch, nehrozia ani náhodou.
ČIŽE: O tom, že kľúčový kandidát ojedrbabral verejnosť o 26 miliónov a túto sumu dohodil bande pochybných podnikavcov (nazývam to ‚zmrdnikatelia‘), sa takmer nikto nedozvie.
Drvivá väčšina jeho voličov (omámených jamkami a jeho nič-nehovoriacimi blábolmi) pôjdu k urnám ako neinformovaní.
Niektorí z nich potom behom rokov vytriezvejú (podobne ako som kedysi vytriezvel ja, z volenia budzogáňa Vlada ..čiara pred 30-mi rokmi) a budú sa ma nahlas a vyčítavo pýtať: „ Jano, prečo si nám tú vedomosť nedoručil??? Dovolil si, aby si z nás PP urobil ....ov! “
No a ja im odpoviem:
Robil som, čo som vládal, možno aj viac ... ale nestačilo to. Moje vlastné financie na rozšírenie tej informácie pomocou inzerátov, banerov a pod., nestačia (poinformoval by som takým spôsobom maximálne pár tisícov ľudí, a moja kešeňa by bola kaputt).
No a novinári a politici sa zachovali ako úplní chruňovia. Oslovil som ich dokopy asi pätnásť~dvadsať, a ich odozva bola veľmi vlažná, poväčšinou úplne nijaká (‚total ignore‘).
Na čele so samotným ZMEčkom, ktoré ma zhruba týždeň po vydaní onoho hlavného článku zošuplo do úplne najspodnejšej kategórie blogerov ... od tej chvíle by ani ten najgeniálnejší článok nemal šancu získať viac čitateľov než pár desiatok.
[ Na tunajšom blogu majú jeho správcovia svojich blogerov podelených do niekoľkých kategórií resp. úrovní
-- VIP - horná; jej špecifikáciu vám povedať neviem,
-- „náš výber“ resp. hlavná kategória. Na centrálnej / agregovacej stránke blog.sme.sk sa ich nové články objavujú v ľavom / hlavnom bloku. Je ich tam najnovších 20 kusov a každý z nich je tam zobrazený jednak svojim nadpisom, ako aj perexom (prvé vety článku) a ilustr.obrázkom.
-- „mimo náš výber“ - ich novinky sú na onej stránke vpravo, v jednom malom chlieviku; je ich len najnovších 8 a zobrazený je (popri mene autora) len ich nadpis; perex ani pikčúrka nie.
-- no a potom ešte ‚spodina‘, alebo „úúúplne mimo nášho výberu“, alebo ...(fakt neviem ako túto kategóriu volajú). O ich novej tvorbe na centrálnej stránke SmeBlogu nenájdete zmienku žiadnu, ani písmenkom. Je to niečo ako publikovať iba na nástenke na uzamknutej chodbe, o ktorej (nástenke ani chodbe) dokopy nikto nevie. Oným známym výtečníkom to onehdá prinieslo milióny, ale tunak, na Zmečku, práve naopak, to prináša zmar - môžeš písať čokoľvek (bárs aj odhalenie miliardovej korupcie), aj tak si to skoro nikdo nevšimne - je to doslova zmarenie tvojej autorskej snahy.
]
Ako, resp. za čo, som sa v onej najpodradnejšej katogórii ocitol, to fakt neviem. Žiadne upovedomenie mi o tom neprišlo.
A aj zistenie, že som tam (dolu, v kýbli), sa odohralo vlastne len náhodou: V istej chvíli (okolo 2. či 3.októbra) mi začalo byť divné, že môj nový článok, hoci je vonku už pár desiatok hodín, má zatiaľ len pár prečítaní. Nikdy predtým sa takô nestalo - ani pri slabších textoch - vždy už mali aspoň niekoľko desiatok návštevníkov.
Tak som si pozrel všetkých 8 (vtedy)aktuálnych „mimovýberových“ článkov, najmä ich presné časy vydania, a zistil som, že ten môj by medzi ne časovo zapadal, zhruba do prostriedka. Ale nebol tam.
To isté (čiže zistenie, že na bloxme-eská už o mojich nových nadpisoch nie je ani zmienka) sa zopakovalo aj pri všetkých ďalších - od toho októbra až doteraz.
„Ďakujem“ teda redakcii, resp. správcom, za ten krok, obzvlášť za jeho zdôvodnenie (presne nula písmen dlhé - dali si na ňom veru záležať);
pozorný čitateľ akiste zmerčil sarkazmus.
Myslím že Peťulko Tangannini by mal všetkým menovaným -ústretovým- subjektom (novinovým i politickým) poslať veľké kytice ruží.
Mlčí (celkom úspešne) nielen on, ale v jeho prospech mlčia (o tom jeho špinavom skutku z roku 2017) aj oni.
„ Ssssupper! “
Kebyže to nezažijem, neuverím že sa také niečo dokáže stať.
Nemôžem si pomôcť, ale napadá ma k tomu to okrídlené
„ Buď som xxx ja, alebo sú xxx-i oni ! “
Už som unavený (z takého stupídneho zážitku by sa unaveu aj ...)
takže ďalšie poznámky k tejto téme až v ďalšom.
Zatím
.
