Asi rok a pol dozadu mal synček zdravotný problém, ani nie tak vážny, ako obťažujúci a nákazlivý - vírusové bradavice. Nevedeli sme sa ich zbaviť klasickou liečbou ani alternatívou, stále sa vracali. Mala som k tejto téme rozostavenie na rodinných konšteláciách.
Vyvinulo sa to pre mňa neočakávaným smerom - riešili sme úctu k bývalým partnerom. Bola som presvedčená, že keď na žiadneho z nich nemyslím, tak to mám uzavreté. Jednoduché, že? :)
Môj prvý partner bol dobrý človek, ale vôbec sme sa k sebe nehodili. Bola som veľmi mladá a chodili sme spolu niekoľko rokov. Dodnes si pamätám moju neschopnosť uveriť, že o mňa niekto stojí. Že má niekto o mňa naozaj záujem. Vo svojej podstate veľmi smutná myšlienka, však? Zotrvávala som v tom vzťahu dlho, aj keď som sa necítila šťastná ani naplnená. Kto iný by už len chcel dievča ako ja? Nikto... občas som tŕpla, že aj on si to rozmyslí.
Keď som sa s ním nakoniec rozišla, v mojom vzťahovom živote nastal čas, v ktorom mi každý (potenciálny) partner zrkadlil to isté - moju neúctu k vlastnému telu, moju nelásku k sebe samej. Degradovala som sa na sexuálny objekt a verila som, že nemám nič iné, čo by som mohla mužom ponúknuť. Chodili mi do života takí chlapi, ktorí túto teóriu potvrdzovali.
Zrkadlo: Myslíš si o sebe, že nie si dosť dobrá a pre mňa naozaj nie si dosť dobrá. Myslíš si o sebe, že si nič lepšie nezaslúžiš a u mňa nič viac nedostaneš. Nemáš sa rada a tiež ťa nemám rád. Všetko dobré, čo v sebe mám, si odkladám pre lepšiu ženu. Pre ženu, na ktorej mi bude záležať. Ty si len telo. Iba ťa použijem. Za nič nestojíš. Uviazla som v bludnom kruhu - čím viac mnou opovrhovali, pretože presne to to vo svojej podstate bolo, tým viac som sa snažila byť niekým iným. Ženou, ktorú by dokázali milovať. Pretože mňa sa predsa milovať nedá. Nie keď som sama sebou.
Trochu odbočím, ale chcem Vám popísať jeden z najsilnejších zážitkov zo zastupovania na rodinných konšteláciách. Raz som stála v úlohe ženy, ktorá mala dlhodobý vzťah s mužom, ktorý ju nemal rád, z jeho strany šlo len o sex. Ako duša som vnímala charakter toho spojenia ako niečo veľmi bolestivé. Už sú to roky, no dodnes mám v pamäti tie slová - Keď púšťaš do svojho tela niekoho, komu na tebe nezáleží, je to akoby si znásilňovala svoju dušu. Aha, vlastne to žiadna odbočka nebola. Je to úplne k veci.
Jeden muž sa so mnou rozišiel po krátkom chodení naozaj krutým spôsobom, ktorý demonštroval absolútnu neúctu voči mojej osobe. Keď som ho v nasledujúcich mesiacoch a rokoch niekde náhodou stretla, zažívala som silnú fyzickú reakciu - bývalo mi veľmi zle od žalúdka. Dlho som si myslela, že je to prejav nešťastnej lásky. Predsa platí, že veľká láska prináša veľkú bolesť! Teraz sa nad tým nezmyslom usmievam. Bohužiaľ, veľa žien tomu verí a lásku s bolesťou považujú za niečo neoddeliteľné.
Až neskôr som pochopila, že to bola odpoveď môjho tela na spomienky. Takému človeku som dovolila, aby sa ma dotýkal. Aby do mňa vstupoval. Tak málo mi na sebe záležalo. Je mi z toho smutno, ale vtedy som to nevedela inak. Pokrivené zrkadlo mi ukázalo vlastný pokrivený obraz.
O pár rokov neskôr som mala iného partnera a po rozchode som zvykla hovorievať, že bol tak trochu psychopat, narušená osobnosť. S blahosklonným úsmevom. Myslela som si, že je to za mnou a som nad vecou, pretože to už nebolelo. Náš vzťah bol krátky, intenzívny a deštruktívny. Zlá voľba, ale zvládla som to. Stáva sa. Narazila som na nesprávneho - bol klamár, manipulátor, mal narcistické sklony a sebavedomie rovnako nízke ako ja.
Zrkadlo: Žena, ktorá sa miluje, by odišla oveľa skôr. Ak by vôbec aspoň na chvíľu zostávala. Ubližoval mi, to bola jeho zodpovednosť. A tá moja? Dovolila som to. Nehovoriac o tom, že som v mnohých ohľadoch klesla na jeho úroveň. Ešte som neprišla na to, či je človek na tom tak dobre, ako v najlepších časoch alebo tak zle, ako v tých najhorších. Alebo oboje.
Niekedy si deti vyberú oboch rodičov a čakajú na možnosť narodiť sa. Inokedy si vyberú len jedného z nich a druhý je už v réžii zvoleného rodiča. To je aj synov prípad. On si vybral mňa a tak partneri, s ktorými som to myslela vážne, boli jeho potenciálni otcovia.
Tu je prepojenie na rozostavenie rodinných konštelácii a slová Damiánkovho zástupcu: "Mohol to byť môj otec. Keď o ňom hovoríš, že je psychopat, znamená to, že aj ja som psychopat?" Tento môj prejav disrešpektu bol zdrojom jeho zdravotných problémov. Malé deti sú úchvatné zrkadlo, ale nie sami pre seba - pre svojich rodičov. Zmenila som pohľad a problémy ustali.
A nakoniec môj manžel. Moje najobľúbenejšie zrkadlo. Som vysoko citlivý človek a môj muž ma učí, že musím o svojich potrebách hovoriť. Opakovane, podrobne, nahlas. Je ochotný vyplniť mi ich, ale musí o nich počuť. Nič neuhádne, nič si nedomyslí, nič mu samému nenapadne. Nesmiem pasívne čakať, že budem pochopená a prijatá. Musím na pochopení a prijatí trvať. Zas a znova. Miluje ma a nie je dokonalý. A jeho nedokonalosť je dokonalá pre môj rast.
Viem si predstaviť inú ženu, ktorú by jeho správanie priviedlo do frustrácie. Žila by v kolobehu čakania, že sa prebudí a dá jej to, čo potrebuje - a čo to vlastne je, to ten úbohý muž vycíti, vypozoruje a vydedukuje. Žila by v predstave, že ak ju miluje, tak sa bude správať tak, aby jej nikdy nijako neublížil. Že ak sa nespráva tak, ako ona potrebuje, tak ju asi nemiluje dosť. Žien s podobným uvažovaním je asi viac, ale ja hovorím o svojom starom ja. Tá Miška taká bola. Čakala, že ju uistenia zvonku naplnia. Čakala, že láska od druhých bude dosť veľká na to, aby zaplnila prázdno v jej vnútri, pretože sa nemiluje. Čakala, že príde niekto, kto jej život zmení a ona bude šťastná. Bez práce, samozrejme. Teda okrem šibnutia čarovného prútika. :) Ale chodili iba muži, ktorí ju viac a viac utvrdzovali v tom, že za nič nestojí.
Našťastie nakoniec niekto naozaj prišiel. Nová Miška. Drží tú starú za ruku a pomáha jej, krok za krokom. Je to niekto, kto ju miluje. Je to niekto, kto vníma jej potreby (niekedy pozorne a niekedy nie, stále som na ceste) a snaží sa ich naplniť. Až potom mi do života mohol vstúpiť manžel - muž, čo si ma váži a má ma úprimne rád. Keby som sa nezmenila, nikdy by sme spolu neboli. Muž, čo pozná svoju hodnotu, nebude so ženou, ktorá si myslí, že je rohožka.
A vždy, keď sa tá stará prieči alebo zabúda, môj manžel jej ochotne a s láskou nastaví zrkadlo. Neodbytné, trpezlivé, občas láskavé, inokedy kruto úprimné.
Ďakujem, že si to najúžasnejšie zrkadlo, aké som si mohla priať.
Takže toto som sa o sebe naučila. Ak nemám úctu k svojim minulým partnerom, nevážim si ani svoje staré ja. Ak sa im posmievam alebo ich znevažujem, posmievam sa a znevažujem aj tú ženu, ktorá si ich vybrala. Aj oni sú sučasťou mojej cesty k životu, ktorý teraz vediem. A ten je pekný. Aj minulosť je zrkadlo. Keď som neistá, či idem dobre, pozriem sa doň a vidím tú starú Mišku. Dnes som niekým iným a zároveň je vo mne stále aj ona. Ako pripomienka toho, odkiaľ som prišla a kam sa už vrátiť nechcem. Je jednoznačným dôkazom, že idem dobre. Rovnako ako aj tá situácia s fyzickými prejavmi nevoľnosti po rozchode - ak som to vo vzťahu nevnímala a po rozchode áno, znamená to, že som sa o kúsok posunula. Ešte som to v tých rokoch zmeniť nedokázala, ale už som aspoň vedela, že to nie je v poriadku.
Viete, čo je na zrkadlách najlepšie? Ich odraz je verným obrazom toho, kto sa pozerá. A to aj v prípade, že sa pozerať nechce.
S láskou,
Miška
