Pretože častokrát ich slzy vo mne vyvolajú spomienku na vlastné slzy, ktoré som nemohla preliať.
Dnes ráno som šla so psom na prechádzku v daždi. Túžila som byť sama. Rozlúčila som sa s 1,5 ročnou dcérkou a odišla som. Počula som ju plakať ešte päťdesiat metrov od domu a plakala celý čas, čo som bola preč. Zostala som pokojná.
Niekedy zvládam slzy svojich detí s absolútnym pokojom, inokedy s miernym diskomfortom a niekedy s veľkou nervozitou. Uvažovala som nad tým, prečo je to tak? Čo je môj stresový spúšťač?
Prišla som na to, že občas sa plač mojich detí dotkne mojich starých bolestí. Plačú a ja som nemohla, niečo vo mne ma teda tlačí, aby som to nedovolila ani im.
Neplač! Veď sa nič nestalo!
Čo reveš? Ja ti dám poriadny dôvod!
To plačeš pre takúto hlúposť?
Poď, dám ti sladkosť a už neplač!
Naozaj nemáš prečo plakať.
Tak prestaň!
Ale už bolo toho plaču dosť!
Ak neprestaneš, tento ujo ťa zoberie preč!
Aha, čo je tam? Neplač, ideme sa pozrieť!
STAČILO!
Pre tie vety z môjho detstva, vety mojej generácie, sa mi pri niektorých plačoch mojich detí celé vnútro zovrie, opantá ma obrovský stres a v hlave mi ide len jediné. Nech prestanú! Musia prestať! Zastav to! Je to príliš! To nezvládneš!
Občas sa ovládnem a nereagujem, aj keď vo vnútri to vrie. Inokedy zlyhám a snažím sa ich zastaviť alebo odviesť ich pozornosť, nedovolím im prežiť ich emócie, tak ako bolo mne bránené prežívať vlastné emócie.
Najnáročnejšia vec na rodičovstve je pre mňa nereagovať na vlastné nespracované emócie, ktoré sa ozývajú pri emóciách mojich detí. Pretože keď kričím, nereagujem na ich pocity, ale na svoje. Keď sa snažím odviesť ich pozornosť, nereagujem na ich plač, ale na ten svoj. Keď zľahčujem dôvody, pre ktoré plačú, nie je to reakcia na ich smútok, ale na ten môj, ktorý niekto kedysi zľahčil.
Keď sa nenechám strhnúť tými vzorcami, ktoré mám v sebe hlboko vpísané, tak väčšinu ich plaču mlčím. Som s nimi. Dovolím im plakať, koľko potrebujú. Vnímam ich. Uznám ich pocity a nechám, nech ich prežijú. Párkrát som skĺzla k tomu, že som skrátka vypla, fyzicky som tam bola, ale mysľou nie. Efekt je navonok podobný a je to neporovnateľne ľahšie. Ten efekt je však podobný naozaj len navonok.
Vždy ma pobaví, na mne aj na okolí, keď sa vyžaduje od malých detí, aby sa ovládali, pretože väčšina dospelých to nevie. Je mnoho štúdii o tom, že to ani z hľadiska vývoja mozgu nie je možné. Správame sa k nim ako k rovnocenným tam, kde to nedokážu a tam, kde to potrebujú, to nerobíme – neospravedlníme sa, neuznáme, že sme urobili chybu, neberieme detský názor vážne.
Skúste rozčúlenému človeku povedať, aby sa upokojil... čo sa stane? Naserie sa ešte viac. 😊 Keď už emócia príde, je prirodzenou potrebou dostať ju von. Nie potlačiť, nie ignorovať. Dať ju von.
Myslím, že to je dôvodom, prečo sa v dospelosti mnohí nevieme ovládať alebo, naopak, svoje pocity potláčame - nevieme so svojimi emóciami pracovať. Nemáme základ. Nemohli sme ich prejaviť. A ak niečo nemôžeš prejaviť, ak to v tebe od mala potláčajú, akoby si s tým mohla/mohol vedieť pracovať?
Nedávno som videla na instagrame video s Edom Sheeranom, ktorý v rozhovore povedal (parafrázujem, podstata zachovaná), že nemá rád, keď mu ľudia hovoria, aký je talentovaný a že je to dar od Boha, pretože za jeho spevom je mnoho, mnoho práce. Potom pustil nahrávku svojho hlasu zo začiatku jeho speváckych pokusov a rovnako dobre som to mohla nahrať aj ja. Keby Ed nikdy nespieval, keby nikdy nepoužil svoj hlas, KEBY HO NEMOHOL PREJAVIŤ a vo svojom súčasnom veku by sa postavil na pódium a začal spievať, znel by ako v tej nahrávke – ako skuvíňajúci šakal. Phelps by sa zrejme tiež utopil, keby ho niekto hodil v tridsiatke prvýkrát do vody.
Tiež som si všimla zvláštny jav – keď som v spoločnosti iných ľudí a moje deti plačú – veľká časť prítomných sa ich snaží utíšiť vyššie spomínanými technikami, aj keď od nich nežiadam žiadnu pomoc a v prípade dlhšieho plaču sa vzdialim, aby ich to neobťažovalo – najčastejšie zľahčujú a odvádzajú pozornosť, ale niektorí aj pritvrdia a označia plačúce dieťa za zlé, škaredé, nikto ho nebude mať rád, vyhrážajú sa strašidlom či policajtom a podobne, čo detský plač samozrejme len vystupňuje. A mnohých to očividne znervózňuje.
Je to ich vlastná bolesť a ich vlastné slzy, ktoré ich nútia "utišovať" plačúce dieťa, ktorému sa rodič venuje?
Všeobecne nevhodné vyjadrenia dospelých k mojim deťom vysvetľujem hlavne deťom, ale občas zareagujem aj voči ich tvorcom. Niekedy poďakujem a poviem, že pomoc nepotrebujeme. Pri tvrdších vyjadreniach zvyknem zareagovať otázkou: Ty si naozaj myslíš, že je dieťa zlé? Je to malý zločinec? Zabil niekoho? Ty dokážeš prestať plakať na pokyn? Reakcie sú rôzne, ale to už je iný príbeh.
So slzami mojich detí to skúšam zas a znova, zlyhávam a vyhrávam, padám a vstávam a často hovorím prepáč, nezvládla som to. A skúšam to nielen s deťmi, ale aj so sebou. Pracujem na svojich pocitoch, využívam rôzne techniky a cesty (odbloky, focusing, rodinné konštelácie, meditácie), ako uvoľniť to, čo ma brzdí v ceste byť lepším rodičom a človekom.
Za päť rokov, čo som matkou, som veľakrát povedala, že rodičovstvo je neskutočne ťažké. Som totiž vo fáze, kedy teoreticky viem, ako chcem svoje deti vychovávať a nie vždy to dokážem uviesť do praxe, čo ma často privedie k pocitom viny a tlaku. V skutočnosti nie je pre mňa ťažké rodičovstvo, ale to, že sa obviňujem zo zlyhania a vytváram na seba tlak, že som to už mala vedieť.
Pomáha mi, keď sa pozerám na ďalší deň ako na ďalšiu príležitosť. Lebo všetci vieme, že budú plakať znova. A možno ani nepočkajú do ďalšieho dňa a oprú sa do toho naplno – s hystériou, vrieskaním, hádzaním sa o zem... a možno, možno vydržia aj dlhšie ako hodinu. 😊
Preto okrem prepáč hovorím aj... Nabudúce to skúsim urobiť inak.
S láskou
Miška
