***
Tato vyzerá zúfalo.
Tento jeho výraz ma vždy rozosmeje.
Mama mu práve strčila do rúk Kristiánka a rýchlo sa obrátila ku sporáku.
Je pokakaný. Má už dva a pol, ale stále vytrvalo kaká do plienky. Andrejko už viac ako pol roka používa šerblík. Sú jednovaječné dvojčatá, ale sú úplne rozdielni. Mama hovorí, že zatiaľ čo Aďko chce všade byť a všetko vyskúšať, tak Kiko je flegmatik a čaká, že všetko príde za ním.
Tato ho drží asi meter od seba a merajú sa pohľadmi.
Kiko sa roztomilo zaškerí a tato vymäkne. Pritiahne si ho bližšie a vlepí mu pusu na čelo. Vzápätí pokrčí nos a rýchlo ho od seba odtiahne.
„Urobíš to za päť eur za mňa, Nika?“ skúša to na mňa.
„Za pätnásť,“ vyjednávam.
„Cena hovien u nás stúpa,“ povie mama so smiechom v hlase.
„Nedám ti pätnásť eur za tri minúty práce.“
„Tak si to urob sám,“ pokrčím plecami. Kiko neznáša prebaľovanie, kope a bráni sa. Tato nie je ani zďaleka taký zručný ako ja, stavím sa, že bude celý od hovien. Nabudúce si rozmyslí, či mi nedá aj tých pätnásť. Zmizne v kúpeľni s kričiacim Kikom, keďže ten už pochopil, čo sa bude diať.
„Hotovo!“ zahlási Aďko zo šerblíka. Sú veci, ktoré napriek rozdielnym povahám radi robia spoločne.
„Nikolka, prosím ťa, utri mu zadoček a vylej to do záchoda. Ďakujem.“
„Koľko za to?“
Mama prižmúri oči. „Môžeš v našom dome spať a dokonca dostaneš aj obed. Postaraj sa o to.“
Je to zvláštne, ale všetci mimo rodiny majú strach z tatina . Ja sa mám však viac na pozore pred mamou. Tatina dokážem obmäkčiť sladkým úsmevom, ale ju nie, vždy ma prekukne.
Nesiem šerblík do kúpeľne, keď sa ozve klopanie.
Vykuknem von cez okno na chodbe.
„Mami, policajti!“
Viem presne, prečo sú tu. Kvôli Damiánovi. Znova. Bože, to je manták. Toto leto sa dal chytiť už tretíkrát. Mňa nechytili ani raz.
Mama ide otvoriť. Našuchorí si tmavé vlasy, potiahne si tričko nižšie a nahodí nevinný výraz.
S úškrnom sa opriem o stenu pri dverách a pozorujem ju.
Otvorí a šokovane vypleští oči. „Ach, bože, nehovorte mi, že to urobil zase!“
„Bohužiaľ, pani Farkašová. Nemôžeme to tolerovať donekonečna. Terénna motorka patrí na okruh, nie do lesa. Nehovoriac o tom, že váš syn má pätnásť rokov, nemá vodičské oprávnenie na motorku s týmto objemom motora.“
Mama sa zatvári previnilo a jednému z policajtov položí ruku na predlaktie. Zaletí jej očami do výstrihu a líca mu zružovejú. Je stará, už jej ťahá na štyridsiatku, ale oni sú ešte starší, tak im to asi nevadí.
„Hrozne sa ospravedlňujem. Zakázala som mu to. Rozprávala som sa o tom s manželom, sľúbil, že mu tieto výjazdy zatrhne. Znova sa vykradol poza môj chrbát! Niekedy som z tých detí naozaj zúfalá.“
Rozhodí ruky a zatvári sa ako stratená princezná.
„Možno by bolo rozumné motorku odstaviť niekam, kde k nej nebude mať prístup a nebude ho pokúšať. Tiež mám syna v puberte a je to s ním ťažké.“
„Vypustili sme mu pneumatiky,“ povie ten druhý. „Dohováranie nezaberá, možno tých pár kilometrov pešo bude mať lepší efekt.“
Zahrmí a zo zamračenej oblohy spadnú na dlažbu prvé kvapky dažďa. Priložím si ruku na ústa, aby som stlmila smiech. Musím ho odfotiť, keď sa vráti domov.
„Ďakujem vám, páni. Dúfam, že keď sa nabudúce stretneme, bude to za príjemnejších okolností. Ach, piekla som koláč. Dáte si koláč?“
O päť minút páni policajti odchádzajú dobre naladení s jablkovým závinom v rukách.
Mama zabuchne dvere, pokrúti hlavou a zamumle si popod nos: „Tretíkrát, panebože, tretíkrát. Ak to pôjde takto ďalej, o chvíľu im budem otvárať v bikinách a s rezňami.“
Rozrehocem sa a nasledujem ju.
U nás musí byť človek bdelý, aby mu nič neuniklo. Stále sa tu čosi deje.
Tato sa práve tiež vracia do kuchyne, bez Kika. Podľa kriku usudzujem, že sa hrá s Anetkou a Aďkom v obývačke. Ona a jej bábiky práve organizujú motozraz.
„Kto to bol?“
„Policajti.“
Tato podvihne obočie.
„Už zase?“
Mama len pokrčí plecami.
„Kde je Damián?“
„Vypustili mu pneumatiky.“
Tato sa uškrnie.
„V akej boli nálade?“
„Nejde o to, v akej nálade prišli, ale v akej odchádzali. Prsia a koláč to vyriešili.“
Otec prejde k mame a chytí ju za bradu. Mame žiaria oči, keď sa na neho pozerá.
„Malá manipulátorka.“
„Tvoje prsia by ich neobmäkčili, musela som si poradiť.“
Pritiahne si ju bližšie a pobozká ju na ústa.
„Haló, ja som tu,“ upozorním ich, keď neprestávajú.
„Tak odíď do svojej izby,“ zamumle tato bez toho, aby odlepil od mamy ústa. Nechutné.
O chvíľu ho však mama odstrčí.
„Za pätnásť eur prestaneme,“ usmeje sa na mňa provokačne.
Prevrátim na ňu oči. „Ha-ha. Trápne.“
„Mamiiiii?“
Anetka vojde do kuchyne. Má šesť, ružové šaty a na tmavých vlnitých vlasoch diadém. Zo všetkých mojich súrodencov ju mám najradšej.
„Áno, zlato?“
„Vlk zjedol Aďkove hovienko.“
Hups.
„Nikolka, ty si to neupratala?“ obráti sa na mňa mama.
„Prepáč, mami, niesla som to a v tej chvíli zaklopali policajti. Položila som to vedľa záchoda a zabudla na to.“
Spoza Anetky sa prešmykne náš pes Vlk a s vyplazeným jazykom sa ku mne rozbehne.
„Fuj! Vypadni!“ vykríknem, keď ma chce olízať a vyskočím na stôl. Jemu to však nevadí, je obrovský, v pohode na mňa dosiahne aj tak.
„Tatino!“ zvýsknem, pretože jeho jediného Vlk poslúcha.
Tato ma pobavene pozoruje a trvá dve ďalšie obliznutia, kým povie jediné slovo.
„Miesto!“
Vlk poslušne odíde do obývačky.
„Vďaka.“
Máme ho asi tri roky. Raz sa objavil na našej ulici a mama ho pustila do dvora. Tato kategoricky odmietol, že by sme si ho nechali. Mama tvrdila, že je to len na pár dní, kým mu vybaví miesto v útulku. Po dvoch týždňoch si už mal po neho niekto prísť... údajne. Ja si myslím, že mama klamala a od začiatku si ho chcela nechať. Po dvoch mesiacoch sa tato prestal pýtať na to, kedy konečne odíde.
Nazvala ho Vlkom skôr zo žartu, chcela tatina provokovať, keďže je to jeho klubová prezývka, ale akosi mu to prischlo.
Tato sa posadí na stoličku a palcom a ukazovákom si zatlačí koreň nosa. Robí to často.
„Ja som to vedel od začiatku. Nikdy s tebou nebudem mať pokoj.“
Mama sa usmeje a pohladí ho po líci.
„Možno tu nie je pokoj, ale máme domov plný lásky a to sa počíta, nie?“
Tato sa na mamu zapozerá a potom ju za zápästie stiahne k sebe. Posadí sa mu na kolená a on si zaborí tvár do jej krku.
„Tatinko?“ využijem okamžite jeho slabú chvíľku. Nemáva ich často. „Dnes chcem ísť do kina s Ľubkou. Film končí pár minút po deviatej.“ Večierku mám o deviatej. „Je to v pohode?“
„Mám po teba po filme prísť?“
„Nie, pred obchodným centrom je zastávka a autobus ma dovezie takmer až pred dom. Nič sa mi nestane.“
Mama na mňa žmurkne. Žiadna Ľubka neexistuje. Existuje však Ľubko, môj frajer. Chodím s ním asi mesiac a keď sme sa to tatovi snažili povedať, dostal niečo ako hysterický záchvat. Mamina mi vysvetlila, že tato potrebuje viac času, aby si zvykol, že už nie som malé dieťa, ale štrnásťročná slečna. Zatiaľ ho vraj nebudeme stresovať a ona ho postupne pripraví na to, že v mojom živote je chlapec. A tak sme vytvorili Ľubku, kamarátku zo susednej triedy.
Mamina je super. Je prísna, ale zároveň je kamoška. Dôveruje mi. Len s ním chcem byť. Držať sa za ruky a rozprávať sa. A bozkávať. Je nám spolu pekne a mám ho rada.
Nič nevyvediem, nie som hlúpa.
Mama zakričí zázračné slovo „obed“ a všetci sa vrhneme k stolu. Keď o pol hodinu odkladám taniere do umývačky, začujem zvuky na dvore.
„Damián!“ zvýsknem, schmatnem mobil a utekám ku dverám.
O chvíľu otvorí a ja rýchlo urobím tri snímky. Potom sa rozrehocem.
Je celý mokrý, počas vyzúvania sa okolo neho vytvorila kaluž vody. A blato má snáď aj za ušami. Na tvári má zamračený a nasratý výraz, vyzerá úplne ako tato.
Nevenuje mi ani pohľad a kráča do kuchyne.
Keď ho mama zbadá, založí si ruky v bok.
„Ako si sa mohol nechať chytiť? Už zase? Nemali by sme ti radšej kúpiť babetu, aby si sa mohol bezpečne voziť hore-dolu po ulici?“ Odfrkne si. „Čo sa vlastne stalo? A kde bol dedo?“
Damián pokrčí plecami a nepovie nič.
Nehovoriť nič je jeho motto. Niekedy je ticho tak dlho, že si ani neviem spomenúť, ako znie jeho hlas.
Mama chvíľu čaká na odpoveď, no potom ho objíme, dá mu pusu do vlasov, ignoruje jeho znechutený výraz a zašomre si: „Celý Adam.“
Damián si naloží na tanier, odnesie si to do izby a o chvíľu sa ozve dunenie hudby.
„Neskôr si s ním pohovorím,“ povie tato a ja si predstavím, ako sedia bok po boku na Damiánovej posteli, mlčia a neskôr to nazvú rozhovorom.
„Mamiiiiii?“ ozve sa Anetkin neistý hlások z obývačky.
„Áno, miláčik?“
„Vlkovi nie je dobre,“ nakukne do kuchyne so zmraštenou tváričkou.
„Ako to myslíš? Čo sa deje?“
„Asi ho bolí bruško, vracal na gauč.“
Mama rýchlo vstane a vbehne do obývačky. Som jej v pätách.
„Fuj!“ vykríknem.
Na gauči je obsah Aďkovho nočníka. Je to aj na tatovom notebooku, ktorý som zabudla odložiť na miesto. Hopla. A Kiko sa za tým práve načahuje...
„No doriti,“ vydýchne mama a schmatne ho v poslednej chvíli. Z kuchyne začujeme, ako tato vstáva zo stoličky.
„Dobre, to zvládnem.“
Mama mi Kika takmer hodí do náručia a vyletí z obývačky späť do kuchyne. Položí otcovi obe dlane na hruď.
„Adam, nechoď tam, nie je to dobrý nápad.“ Ťahá ho do chodby. Vrazí mu do rúk jeho motorkársku vestu, peňaženku a kľúče.
„Bež si zajazdiť. Skoč do klubovne alebo sa len tak povoz. Pokecaj si s chlapmi, poobzeraj ženy... Uži si čas sám pre seba, my sa tu o všetko postaráme. Ľúbim ťa, ahoj.“
Vytlačí ho z dverí a zabuchne.
„To sprosté psisko,“ ozve sa zvonku a ja sa zachichocem. Keď včera večer pozeral futbal, to sprosté psisko s ním sedelo na gauči a škrabkal ho za ušami snáď hodinu.
Mama si vydýchne, až keď v diaľke utíchne zvuk motora.
„No poď, Nikolka, tiež máš na tom svoj podiel, pomôžeš mi.“
„Zajtra mám písomku,“ pokúšam sa z toho vykrútiť.
„Tak to je teda na hovno,“ povie s dôrazom na tie dve slová. „Prines z garáže tepovač.“
Poslušne zamierim do garáže. Možno sa tu zašijem na dosť dlho, aby tú najhoršiu prácu urobila mama. Posadím sa zboku na svoju motorku a myslím na tatina a môjho Ľubka.
Mama hovorí, že žena musí vedieť, ako s mužom pracovať. Kedy ustúpiť a kedy pritlačiť. Kedy sa pohádať a kedy sa len milo usmiať a povedať „áno, manžel môj“. Kedy otvorene provokovať a kedy muža len nenápadne usmerniť.
Sľúbila, že ma to všetko naučí.
Dúfam, že budem ako ona a omotám si Ľubka okolo prsta.
