Skôr než som sa zoznámila so svojím manželom, prežila som krátky, no veľmi intenzívny vzťah, ktorý vo mne zanechal hlboké stopy. Cítila som, že potrebujem vysvetlenie, že musím pochopiť pozadie, prečo sme sa stretli a prečo to skončilo tak bolestivo, inak to nedokážem zdravo uzavrieť a nenosiť si to ako príťaž do ďalších vzťahov. A vedela som tiež to, že do týchto informácii môžem načrieť len pohľadom do minulosti, minulosti staršej než moje fyzické telo. To ma priviedlo na regresnú hypnoterapiu, ktorá využíva hypnózu na návrat do minulých životov. Ja som podstúpila bdelý typ hypnózy, čiže celý čas som bola hore a pri vedomí, iba som nedokázala otvoriť oči.
S hypnoterapeutom som sa stretla v jeho malej, špinavej kancelárii. Vlastne sa divím, že som už vtedy neušla. Ale o svojej práci hovoril zanietene a on sám bol pedantne čistý, čo ma presvedčilo, že jeho kvality nezávisia od toho bordelu navôkol. Po krátkom rozhovore o priebehu a mojich očakávaniach som si ľahla na gauč. Nechýbalo ani obligátne počítanie do desať, ako vidno pri hypnóze vo filmoch. Tiež som absolvovala akýsi test na určenie mojej schopnosti absolvovať hypnózu – existuje malé percento ľudí, s ktorým to vraj nie je možné. Šlo o vizualizačné techniky so zapojením fantázie.
Hypnoterapeut vyhodnotil, že som v poriadku a dá sa so mnou pracovať. Teda, v poriadku s ohľadom na jeho pracovné potreby :). Mohli sme teda začať.
„Stojíš pred veľkým chrámom,“ povedal potichu a jeho hlas som bez možnosti využívať zrak vnímala oveľa intenzívnejšie, „vojdi dnu.“
Odmietla som. Videla som ten chrám, pripomínal mi stavby v Grécku a dnu som ísť nechcela.
Nie som si istá, či mal dobrú intuíciu, ktorá ho navádzala ku krajinám a miestam, kde som v minulosti žila alebo len strieľal naslepo, ale niekedy sa trafil a inokedy som prechádzala sama, kam som chcela a kam ma Vesmír pustil. Postupne sa mi odkrylo sedem životov, sedem príbehov, sedem ciest mojej duše v rôznych telách a dobách. V niektorých ku mne prišlo informácii viac, v iných menej, boli to situácie, spomienky, nezmyselné detaily alebo prierezy celým životom a vždy som dokázala akoby pohľadom zhora zhodnotiť, aký ten život bol a čo ma naučil. Hneď po sedení som mala stres, že to množstvo informácii zabudnem a ešte na vlakovej stanici som si robila na kolene poznámky. Hypnoterapeut vtedy s úsmevom poznamenal, že si budem pamätať všetko a mal pravdu. Sú to roky a dodnes si to pamätám úplne jasne, preto ani tie zápisky nehľadám.
„Sme na trhu, čo tam robíš?“
Sedím na koni, mám čierne špicaté čižmy. Som zámožný muž. Vidím sa, ako sedím pri stole, ktorý sa prehýba pod taniermi plnými jedla, nahlas sa smejem a v ruke držím kuracie stehno. Okolo mňa je množstvo ľudí, všetci mi lichotia, snažia sa mi votrieť do priazne. Mám peniaze a moc, kopec priateľov a ženy sa okolo mňa točia. Čo viac by som mohol chcieť? Ale príde zrada...niekto ma zabije, bodne mi dýku do chrbta.
Už vidím, ako to bolo naozaj. Ženy aj tí zdanliví priatelia boli so mnou kvôli peniazom, nikdy im nešlo o mňa. Pochopil som, že to nebol dobrý život, bol som povrchný a nechal sa poblázniť pozlátkom.
„Bola si už na Slovensku?“ spýta sa a ja automaticky prikývnem skôr, než začnem rozprávať.
Áno a nie je to tak dávno. Sedíme s ním bok po boku na lúke, vidím naše chrbty, dotýkame sa ramenami. Je to pekný moment a pekný obrázok. Ja, s dlhými hnedými vlasmi až po pás a on vysoký a štíhly blonďatý chlapec. Mám asi sedemnásť a je to už dlho, čo som do neho zaľúbená. Nikdy som sa mu s tým nepriznala. Ale vtedy, na tej lúke zaliatej slnkom, sa to zmenilo. Sľúbil mi, že si ma zoberie za ženu.
No nedodržal to. Neviem, čo sa stalo, ale oženil sa s inou. Zlomilo mi to srdce a hoci som sa časom tiež vydala, nebolo to z lásky. S tým mužom som nebola šťastná a nemali sme deti, často sa mi ušla bitka.
Pri tomto živote som cítila len smútok, bolesť mladého dievčaťa, ktoré sa nikdy cez zradu svojho milovaného nedokázalo preniesť.
Z tohto života ma prehuplo do podobného života. Bol to len jediný obraz.
Sedím na podlahe z udupanej hliny v tmavej, malej izbe. Nado mnou sa týči veľký, silný, desivý muž, môj manžel. Som jeho slúžkou a otrokom. Bije ma, často a kruto, nie som nič, len špina na podrážke.
Celý život som kľačala na kolenách a znášala údery, ponižovaná a nehodná. Keby som tie roky mala opísať jediným slovom, bola by to temnota.
Spätne ma mrzí, že ma z bolestivých životov a spomienok hypnoterapeut rýchlo vyťahoval preč, rada by som tam zotrvala dlhšie, viac ich preskúmala, ale keď zavelil, aby som zo života odišla a presunula sa do iného, automaticky som mu vyhovela, bez toho, aby som nad tým uvažovala, nemala som na výber. Tak to urobil aj tu. Studená izba zmizla a nahradil ju tanečná sála, temnota bola preč a nad týmto životom som sa musela smiať.
To bol ale život! Som francúzska šľachtičná, nosím korzety a široké sukne. Moja rodina nie je najbohatšia ani nemá najvyššie tituly, máme však dosť na to, aby som si mohla slobodne užívať život, ale zase nie tak veľa, aby z toho vyplývala zodpovednosť a povinnosti. Chodím na bály a večierky, neustále sa točím vo víre hudby, opantaná radosťou zo života.
Som uvoľnená, zábavná, frivolná a bez zábran. A fakt škaredá.
Po tej poslednej poznámke ma začal hypnoterapeut utešovať, že to určite nebolo také zlé, ale ja som mu so smiechom vysvetľovala, že som vážne škaredá bola – mala som orlí nos, ostré lícne kosti, tenké pery a čudné, nepekné vlasy sivej farby, hoci som nebola stará žena. Bolo mi to jedno, pretože ma muži zbožňovali – môj smiech, bezprostrednosť a v neposlednom rade moju ochotu milovať sa za každých okolností. V jednej chvíli som videla vtipný obraz ako som v nejakom výklenku na jednom z tých večierkov ohnutá v páse so sukňami vykasanými na chrbte a... to si viete domyslieť :). Mala som vždy viac milencov, ale bol tu jeden, ktorý ma úprimne miloval. Bol krásny, mal kučeravé hnedé vlasy, bol vysoký a štíhly, radosť naňho pozrieť a bol oveľa mladší než ja. Lenže on chcel naozaj mňa – nie moje telo, nie zábavu, ktorá so mnou bola, stál o mňa celú. Keď som s ním otehotnela, bez váhania ma požiadal o ruku. Vzal by si ma a prijal naše dieťa.
Rozišla som sa s ním a šla na potrat. Mala som ho rada, viac než ktoréhokoľvek iného muža, čo som stretla, ale svoj život som mala radšej. Nechcela som sa vzdať svojej slobody, byť niečou ženou, prísť o svoj životný štýl.
Vidím ten jeho sklamaný, zronený výraz, keď som mu povedala, aby sa oženil s dievčaťom primeraného veku. Zakrátko sa naozaj oženil a ja som žila svoj život ďalej. Roky plynuli a rodičia sa ma vzdali, nedokázali sa zmieriť s mojim rozhodnutím nevydať sa a nezaložiť vlastnú rodinu. Bola som iná, nepochopená, hanba rodu. Zomrela som ako stará dievka. Stará a sama.
Po smrti som videla jasne, aký prázdny ten život bol. Bolo v ňom plno smiechu a zábavy, ale pod tým všetkým bolo prázdno, nič skutočné som nevytvorila, ničomu som nedala zmysel.
„Egypt?“
Áno. Som osobnou slúžkou manželky faraóna, čo je obrovská pocta. Pamätám si, ako som jej zlatým hrebeňom vykladaným drahokamami česávala dlhé, čierne vlasy. V tomto živote som krásna. Nemusím si uhlíkom líčiť oči ako iné ženy, som nádherná aj bez úprav. Viem o tom a je mi to jedno. Chcelo ma veľa mužov, ale ja ich nie, ja som chcela len jediného a toho som nemohla mať – bol to totiž eunuch. Vidím nás úplne jasne, ako vedľa seba stojíme, ja krásna, štíhla a drobná, on vysoký, so svalnatým chrbtom a silnými stehnami, rozkročený a v sandáloch. Odmietol ma. Odmietol ma, pretože on už nemohol byť mužom, nemal mi čo ponúknuť. Vtedy som sa zaprisahala, že ak nemôžem mať jeho, tak iného nechcem.
Bez ohľadu na to, že som mužov nepovzbudzovala a nenadväzovala s nimi vzťahy, moja vládkyňa ma nenávidela. Kvôli mojej kráse som jej bola konkurenciou a nakoniec to nevydržala a zavraždila ma – bodla ma do chrbta dýkou, ktorá mala na čepeli jed.
Napriek tomu predčasnému koncu, mala som len devätnásť rokov, som z tohto života odchádzala s vďakou. Byť jej slúžkou pre mňa znamenalo pekný život plný hojnosti, aj keď krátky. Vytiahli ma zo špiny, prachu a hladu, keby som zostala doma, zomrela by som oveľa skôr...
Mimochodom, to je už druhý život, v ktorom som trpela prehnaným idealizmom o láske a vzťahoch. Som rada, že v tomto živote som dozrela do štádia, v ktorom viem, že základ je milovať seba a tiež viem, že láska nemá bolieť, že zdravá láska neprináša drámy a že v priebehu života môžeme milovať viac ľudí, nie jedného viac a iného menej, každého inak, neporovnateľne a pritom vždy plnohodnotne.
„Nepozrieme sa aj na niečo pekné?“ posťažovala som sa trochu v krátkej prestávke, pretože som túžila vidieť, že cesta mojej duše nie je len utrpenie v rozličných podobách. Som vďačná, že mi Vesmír vyhovel, pretože úprimne, načo je vracanie sa do pekného života? Učíme sa a rastieme práve v tých nepekných. Ale zrejme usúdil, že potrebujem trochu útechy.
Som muž. Obrovský muž, kováč, vidím, ako pracujem s kladivom pri ohni. Mám dobré srdce. Ľudia ma majú radi, často svoju prácu spravím, aj keď mi nemajú čím zaplatiť. Mám ženu. Je drobná a usmievavá. Milujem ju. Keď som ju prvýkrát videl, okamžite som vedel, že musí byť moja. Patrila k vyššej spoločenskej vrstve ako ja a kvôli mne sa musela vzdať prepychu, ktorý mala, ale viem, že nikdy neľutovala. Náš život bol plný lásky a radosti, mali sme dve krásne dcéry. Vidím obraz, ako sme na dedinskej zábave, vykrúcam ju v tanci, v mojom veľkom náručí takú malú a ona sa šťastne smeje. Nikdy jej nevadilo, keď som vytancoval aj iné dievčatá z dediny, vedela, že je pre mňa jediná.
Bol to naozaj pekný život, akurát som odišiel priskoro. Neviem, prečo som zomrel, ešte nebol môj čas. Nechal som ich samé...
Posledný život, posledné nahliadnutie... chvíľu som mlčala, neistá, či vidím správne, pretože to bolo zvláštne, ale nakoniec som sa rozhovorila. A s každým slovom ma prestupoval pokoj a láska.
Kráčam bosá džungľou, mám tmavé vlasy, oči aj pleť. Som krásna, moja krása však nespočíva vo fyzickom vzhľade, ale v energii, ktorá zo mňa vyžaruje, je to aura pokoja a čistoty, akoby som do džungle patrila. Vedľa mňa kráča tiger. Nie je nepriateľ ani hrozba, súznieme spolu, rovnakí a jedno. Aj moja chôdza je iná, našľapujem opatrne a jemne v snahe nič nepristúpiť a zlomiť čo najmenej stebiel trávy. Tento život som žila v Južnej Amerike, asi dvetisíc rokov pred príchodom Krista. Žila som v komunite ľudí ako ja. Všetci sme si boli rovní, všetci sme sa milovali, nerobili sme rozdiely. Spávali sme vonku, len vo veľkých búrkach sme sa ukrývali pod prístrešky. Jedli sme korienky, ktoré sme vykopávali zo zeme, ale celkovo nám stačilo málo potravy a žiadne mäso. Nevytvárali sme partnerstvá a vzťahy, sex bol pre nás iba nástroj na splodenie potomstva, neviazali sme sa na konkrétneho muža alebo ženu. Potešenie z fyzického kontaktu, ktoré je pre ľudí tak vábivé, pre nás nehralo rolu - pôžitok z našej samotnej existencie, čistá radosť zo života, ktorú sme cítili, ho zatieňovala. Sex bol smiešny.
Ani v rodičovstve sme nerobili rozdiely. Deti boli deťmi všetkých, rovnako milované. A tu nastal zlom. Niečo som spravila... nedokážem vidieť konkrétnu situáciu, ale pri nejakej príležitosti som uprednostnila svoje dieťa pred ostatnými. Bol to len okamih, záblesk, ale moja komunita vie, že už viac nie som ako oni. Musím odísť. Prijmem to rozhodnutie, rozumiem mu, už medzi nich nepatrím. Hoci to bol krátky záblesk, už nie je cesty späť. Nepochybujem, že o syna bude postarané.
Spomínam si, ako ležím sama v džungli, bez svojich ľudí nemám dôvod žiť. Zlyhala som. Zomieram dobrovoľne, bez toho, aby som si spôsobila fyzické zranenie, ktoré by smrť zapríčinilo. Moja duša sa rozhodla opustiť telo. Tak obrovské zlyhanie... matky, aj duše.
Končíme, znovu som počítala do desať a otvorila som oči. Som späť, hypnoterapeut ma pozoruje s miernym úsmevom, fascinovaný mojim posledným životom. Jeho záujem je priam cítiť, v priebehu môjho rozprávania si presadol zo svojho kresla vedľa mňa a podotkol, že by si okamžite vyzliekol sako a pridal sa ku mne. Do toho života, nie na gauč. :)
Rozumiem jeho fascinácii, tiež často myslím na tento svoj prírodný, prirodzený život. Dnes už viem, že som sa narodila a žila vo vedomej komunite (vedomie – čisté spojenie s Bohom, naša pravá podstata, esencia duše, v tomto stave žije napr. Eckhart Tolle, Marcelka z hôr a v najvyššej forme kedysi Ježiš Kristus a Budha) a tá situácia, ten záblesk, to bolo zrodenie môjho ega (ego je založené na vnímaní jednotlivca ako entity oddelenej od ostatných ľudí, vytvára ilúziu individuality, je to naša predstava o nás a je tým, čo nám bráni vo výhľade na naše skutočné ja). Predpokladám, že to bol môj prvý život, moje prvé vtelenie do fyzickej podoby. Ešte stále sa mi darí vybaviť si ten pocit, čistý a číry, tú intenzitu božieho spojenia a verím, že to znova vo fyzickom tele zažijem. To je konečným cieľom každého z nás – precitnúť do vedomia. Jedného dňa v niektorom z našich životov. Tento môj život je iný, som bližšie než kedykoľvek predtým, viem to, takže sa viera pomaly mení na nádej.
Pýtate sa, ktorý z týchto životov má súvis s mojim bolestivým partnerstvom? Ten slovenský a ten francúzsky, v oboch sme sa stretli a v oboch sa zranili. Konečne som dokázala pochopiť pre mňa nezrozumiteľné a nevysvetliteľné prejavy a správanie – už som poznala našu spoločnú históriu a tam, kde veci predtým nedávali zmysel, všetko zapadlo na miesto. S pochopením u mňa prišlo prijatie a s prijatím odpustenie.
Čoskoro sa tomuto môjmu karmickému vzťahu, ktorý sa dá moderne nazvať „osudovou láskou“, budem venovať v samostatnom článku.
Miška
