Dokonalá mama má šťastné deti, jasná rovnica. Nikdy na ne nekričí, vie, že deti za jej nervozitu nemôžu. Robí veci správne, vždy. Nerobí chyby, lebo je už dosť múdra, aby sa im vyhla (haha... hahaha). Jej deti majú len málo zdravotných problémov, pretože si je vedomá faktu, že väčšinou zrkadlia jej vlastné vnútro, takže má v sebe upratané.... ach, a partnerstvo! Dokonalá mama poskytuje svojim deťom dokonalý vzor, vždy sa ovláda, vždy reaguje správne, pretože vie, že im dáva základ do vlastných budúcich vzťahov. A samozrejme, deti dokonalej matky žijú dokonalý život!
To je ale kôpka hlúpostí, čo? :)
Keď sa mi narodil synček, v pôrodnici mu brali krv kvôli výsledkom na žltačku. Stála som na chodbe, počula ho plakať a revala som tam viac ako on. A potom som plakala na izbe ešte srdcervúcejšie, pretože podľa výsledkov sa malo rozhodnúť, či pôjde pod lampu. Predstava odlúčenia ma úplne zložila. Moja ilúzia dokonalej matky nedokázala prijať oddelenie od tak maličkého, bezmocného človiečika. Ešte len prišiel a už som ho nedokázala ochrániť. Bolo by ľahké zhodiť to na hormóny. Logické, uveriteľné. Bola som to však ja.
Malý bol plačlivé dieťatko. Stále mal nejaký zdravotný problém – nič výrazné, ale nebolo mesiaca, v ktorom by bol úplne zdravý. Kto by nebol pri takej vystresovanej mame? Snaha robiť veci dokonalo je totiž extrémne frustrujúca. Ako každá snaha o niečo nereálne. To nie je športový výkon – nestačí len zatnúť zuby, makať a vydržať a výsledky prídu samé. Nezlepší sa to tréningom. Predstava ideálu vždy bude chcieť viac, žiadny posun nebude dostatočný, žiadny úspech neprinesie dostatok uznania, nikdy nepríde oddych. Tu môže prísť len sklamanie.
Predstava – sklamanie - výčitky – predstava – sklamanie – výčitky - zapadla som do nekonečného kolobehu a v miernej forme som v ňom dodnes. Stále niekde v sebe mám, že dokonalosť je niečo dosiahnuteľné. Rozdiel je v tom, že už viem, že je to môj silný, chybný program a pracujem s ním.
A zázrak, už len uvedomením (vždy zas a znova pri novej situácii), že dokonalá nie som ani nebudem, som lepšia mama.
V istom životnom období som snahu o dokonalosť vzdala. Nie preto, že by som chápala, že je nezmyselná, ale kvôli tomu, že som bola frustrovaná svojimi neúspechmi. Čím viac som sa snažila, tým viac "zlyhaní" som prežívala. Skrátka som sa na všetko vykašľala a spoľahla sa na to, že môj syn prípadné následky zvládne. No, ono je to pravda. Deti to zvládnu. Zvládnu veľmi veľa, pretože nemajú na výber. My dospelí máme, môžeme odísť, ozvať sa, protestovať. Deti, hlavne tie malé, takú možnosť nemajú. Vzhliadajú k nám a to, čo robíme, považujú za správne. Môj prehnane uvoľnený postoj nám priniesol nové problémy a potom som pochopila, že mám svoju zodpovednosť. Ak robím to najlepšie, čo viem, ak sa skutočne snažím, ak hľadám spôsoby, cesty a informácie, ako byť lepším rodičom, môžem byť k sebe láskavá, ak sa mi niečo nepodarí alebo ak niečo zanedbám. Rada počúvam o výchove iných (aj keď to hovorené slovo ma často len teoretický charakter :)) a rada pozorujem iných pri výchove. Núti ma to dobrým spôsobom "spochybňovať" vlastnú výchovu a otvárať si myseľ. Čo keby som to skúsila takto? Možno mi to prinesie lepšie výsledky... ak áno, skvelé a ak nie, vždy sa môžem k tomu, čo som robila predtým.
Aká teda som vo svojej materskej nedokonalosti?
Milujem ho, veľmi. Snažím sa ho chrániť a niekedy zlyhám. Robím chyby a učím sa z nich. Hovorievam mu, nech má so mnou trpezlivosť, lebo to ešte inak neviem. (Čím som staršia, tým má pre mňa Malý princ hlbší význam. Deti musia mať s dospelými naozaj veľa trpezlivosti!) On sa chcel narodiť práve mne. A je si veľmi dobre vedomý toho, že nie som dokonalá. Na druhú stranu, som celkom výhodné balenie, pretože som ochotná zmeniť sa. A deti sú skvelí učitelia.
Delenie na bio a nebio matky, očkovanie a anitvax, rešpektujúca vs. autoritatívna výchova, nosenie a kočík, barefoot a klasické topánky a celá tá nezmyselná vojna okolo toho ... je to skutočne len hĺbka presvedčenia alebo je tam pocit, že som lepšia mama, že to robím dokonalejšie ako iné? Je tam? Nie je? Nie je to porovnávanie uspokojujúce? Naozaj? Ani trochu?
Myslím, že drvivá väčšina z nás má rodičovskú oblasť, v ktorej niečo robí nesprávne... porovnávanie je preto zbytočné. Respektíve porovnávajme sa, je to skvelá vec – s našim starým ja. To je úžasný nástroj, ktorý nám umožňuje vidieť skutočný rozdiel. Porovnávať sa s inou mamou, ktorá žije iný život a má úplne iné dieťa, je nezmysel. Ale porovnať sa sama so sebou? Som lepšia mama ako pred rokom? Reagujem inak ako kedysi? Vidím posun? To je to, čo je skutočne dôležité. To je to, čo mi napovedá, že idem dobre. Dokonca je to uspokojujúce! Aj rodičovstvo je krajšie, keď sa ten neustály tlak oslabí.
Čoskoro sa nám narodí dcérka. Tak, ako ona príde na svet nahá a bezmocná, presne to spraví aj mne, aj ja s ňou budem odhalená a zraniteľná. Viem, že som lepšia maminka ako pred tromi rokmi, keď sa narodil synček, vnímam ten rozdiel. Vďaka nej však jasnejšie uvidím, kde potrebujem zapracovať viac.
Nedávno ku mne pri meditácii prišla nádherná myšlienka.
Ak chceš dokonalosť, snaž sa o tú Božiu. V mojom prípade to znamená byť ticho. A toto vesmírne odporúčanie má mnoho významov, nielen materských. Dokážete zostať vo vnútri ticho, keď sa Vaše dieťa hodí v tescu o zem, lebo mu niečo nekúpite? Keď desaťtisíc krát niečo svojmu potomkovi opakujete? Keď urobí niečo, o čom vie, že to je zakázané a smeje sa Vám do tváre? Alebo keď na Vás vyskočí nervózny partner?
To je ticho, s ktorým prichádza Božia láska... a počkať, nie je to skutočná podstata dokonalosti, ktorú hľadám?
Miška
