V podvedomí mám zafixované, že ak dovolím ľuďom vidieť naozajstnú Mišku, tak si o mne budú myslieť, že som padnutá na hlavu. Takto som väčšinou len nejaká čudná, iná a mimo realitu.
Lenže! Čo ak je ľudí ako ja oveľa viac, než si myslím?
Navyše, dnes mi manžel povedal, že čítal veľmi peknú myšlienku, znela asi takto: Ak Vám záleží na tom, čo si o Vás ľudia myslia, začínate im patriť.To ma trochu znepokojilo. Chcem patriť Bohu (Vesmíru, Vedomiu), a na to sa musím k nemu najskôr vrátiť. A to nepôjde, keď som taký sraľo.
Celé to vedie k tomu, že dnes chcem písať o tom, že občas vidím duše. Tie bez fyzického tela, čo z nejakého dôvodu neodišli.
Úprimne, nemyslím si, že je to niečo fantastické alebo naopak niečo desivé. Občas mi moje ego nahovára, že je to super a že som vďaka tomu zaujímavá, lenže to je ego – rado sa vyvyšuje a použije na to akýkoľvek dôvod. Skutočnosť je taká, že to nie je schopnosť ani výsada, dar ani prekliatie, nie je to také alebo onaké, skrátka to nepotrebuje žiadne prívlastky. Je to, ako to je.
Poznám viac ľudí, čo to zažívajú tiež. A ešte viac takých, čo to zažívajú a popierajú tak urputne, že aj sami uveria tomu, že nič nevidia. Skoro. Najzábavnejšie sú však typy, čo sa na takú tému odmietajú čo i len rozprávať a hneď na mňa začnú kričať, aby som bola ticho, príležitostne aj s rukami na ušiach. Nie je to syfilis, nedá sa to odo mňa chytiť. Ani sa za mnou neťahajú zástupy, takže nehrozí, že pri niekom jednu – dve duše omylom vytrasiem a na život dotyčného sa znesie temnota ako z hororu V zajatí démonov. Na zamyslenie – ak to v niekom vyvoláva tak silný strach, akú spomienku vytesnil?
Aby som sa vrátila k môjmu príbehu, nadviažem na tú temnotu. Poznáte to, ako sa padne súmrak a zrazu všetko vyzerá úplne inak? Bubák v skrini, bubák pod posteľou, len nech do priestoru nevyčnieva žiadna končatina! Nesmieš sa hýbať, lebo ťa uvidí. Nesmieš otvoriť oči, pretože zistí, že nespíš.
Bola som už celkom veľká, možno desať – jedenásť rokov a každá nočná návšteva záchoda znamenala zobudiť brata, aby bol so mnou niekto hore. Po ceste do kúpeľne som zapla svetlá v každej izbe a po ceste naspäť som vždy utekala, aby som bola čo najskôr v bezpečí. Počet nocí, kedy som nehybne zostala ležať s mechúrom naplneným na prasknutie až do svitania, ani nedokážem spočítať.
Ak sa obyčajnému, priemernému, milujúcemu rodičovi posťažuje dieťa, uplatní v takomto prípade nepriestrelnú logiku. Nič tam nie je, nevymýšľaj si a spi! Dieťa teda ustrašené leží a stráca spojenie samé so sebou, lebo sa práve naučilo, že to, čo cíti, nie je v poriadku, že to cíti zle. Že to, čo vidí a z čoho má strach, v skutočnosti nie je. To musí v tej malej hlavičke vyvolať riadny zmätok. Ako potom v dospelosti dokáže vyhodnotiť situáciu a správne sa rozhodnúť, keď si pred rokmi vštepilo, že nevníma správne, pretože mama tvrdila opak? Nedokáže. Smutný príbeh mnohých z nás.
Ako som rástla, neurčitý strach zo tmy mi zostal, tiež som občas niečo periférne zahliadla, počula zvláštny zvuk alebo mala pocit, že ma niekto pozoruje, ale to už som vedela uplatňovať tie racionálne vysvetlenia tiež. Pikoška, dodnes sú noci, kedy zvažujem aj hodinu, či sa zdvihnem z postele a pôjdem na ten záchod. Akurát že už nebežím, som už predsa veľké dievča. Respektíve, občas bežím, pretože môj mechúr je po pôrode ešte stále niekedy náladový. Že to Vás nezaujíma? Nevadí. Je to cena za tých pár múdrostí, ktoré si nájdete medzi riadkami. :)
Čo sa týka môjho postoja, na duchov verím odjakživa, iba som sa presvedčila, že mne sa určite neukážu, lebo Boh vie, že mám z nich hrozný strach, tak by mi to neurobil. Áno, viem ako pochabo a naivne to znie. Slovo duch dávam do pomyselných úvodzoviek, pretože mi príde príliš komerčné a populárne. Sú to duše, ale k tomu poznaniu som prišla len nedávno, takže tu ho budem používať chronologicky až v časti, kedy som to pochopila.
Keď som mala asi dvadsať päť (teraz mám tridsať), prežívala som veľmi ťažké životné obdobie, zatiaľ moje najhoršie. Môj vtedajší partner bol na pracovnej ceste a ja som spala sama doma. Nosím kontaktné šošovky a na oboch očiach mám silné dioptrie, takže bez nich vidím rozmazane. Tej noci ma niečo zobudilo, chvíľu som ležala so zatvorenými očami a keď som ich otvorila, niekto nado mnou stál. Mala som v sebe pokoj, vedela som, že nie som ohrozená a vedela som, že to nie je živý človek, pretože som ho aj bez šošoviek vnímala zaostrene. Stála za čelom postele, zohýbala sa nado mnou a tvár mala len niekoľko centimetrov od mojej. Nachytala som ju pritom, ako ma študuje, akoby som niečo nesmierne zaujímavé. Sama pre seba som ju označila ako bytosť, lebo hoci tvar tela pripomínal človeka, nebola to ľudská postava. Trvalo to len niekoľko sekúnd a potom zmizla. Otočila som sa na druhý bok a zaspala. Ráno som dostala hysterický záchvat, keď som si uvedomila, že bol pri mne duch, čo je desivé a hrozivé a v hororoch kvôli tomu všetci v agónii umierajú. V panike som úplne zabudla na ten pocit pokoja a bezpečia, čo som mala. Ďalšie noci sa neudialo nič zvláštne, tak som si to v hlave usporiadala tak, že vlastne o nič nešlo. Asi to bol len živý sen, či nie?
Za pár týždňov sa situácia zopakovala. Partner nebol doma a ja som sa v noci zobudila na to, že ma niekto hladká zboku na krku. Bol to nežný, láskavý dotyk, ktorý mi mal dodať silu, podporiť ma. Keď som otvorila oči, dotyk zmizol a ten, čo sa ma dotýkal sa presunul spoza čela k boku postele. Bol mi otočený chrbtom, šlo o veľkého, starého muža v otrhanom oblečení a nebol to ten istý, čo minule. Stál tam a čakal. Znova som cítila ten pokoj, ale tento krát som vedela, že niečo odo mňa chce. Neopýtala som sa však čo a po chvíli zmizol. Znova som zaspala a so svitaním nastúpil strach a takisto ako minule, znovu som sa upokojila, keď sa nič nestalo celé mesiace.
Ďalšie stretnutie som zažila pri návšteve budúceho svokra, vtedy sme s mojim manželom spolu ešte len chodili. Zobudila som sa okolo štvrtej ráno na pocit, akoby okolo mňa lietal otravný hmyz, no namiesto komára tam bol, označenie duch je pre neho príliš honosné, malý dúšik. Škodoradostný škriatok. Vedela som, že mi nemôže ublížiť, že je len otravný a chce ma trochu postrašiť. Lenže ja som dosť nevrlá, keď chcem spať, tak som mu vynadala, povedala mu, že sa ho nebojím a nech vypadne, pretože u mňa ani priateľa nepochodí. Musela som to zopakovať dvakrát, kým odišiel a ja som mohla ďalej spať. Na druhý deň bol budúci svokor uhundraný a neobyčajne nevrlý, zrejme sa dúšik vybúril na ňom, keď sa u nás nepodarilo.
Tento prípad som už neodignorovala a začala som nad tým uvažovať. Fascinoval ma fakt, že v momente, keď ich vidím, nemám strach, ten mám až dodatočne, keď si to hlava logicky rozoberie a zistí, že to nie je v poriadku. Čo ak to vlastne nie je nič desivé, ale niečo normálne okolo nás? Žiadny z nich mi nič neurobil, takže V Zajatí Démonov mi zrejme nehrozí a dostala som chuť to skúmať. (Tým nechcem povedať, že neexistujú zlé energie, len to, že ja som žiadnu nikdy nestretla a mám podozrenie, že ich nie je toľko, ako nám naše hlavy chcú nahovoriť)
Doma som sa zo zvedavosti spýtala v kuchyni, či je tu niekto so mnou. A šup, vedľa mňa sedel na stole pán v obleku a klobúku a hompáľal nohami. Pohoďák. Ja som nebola úplne v pohode, keď potom so mnou išiel do sprchy a odmietal odísť.V tomto období mi ešte stále nedošlo, že Boh chce odo mňa viac ako veselé sprchovanie vo dvojici.
V niektorých veciach som nádherne spomalená. Nevadí, moja cesta.
Ďalších pár mesiacov uplynulo, otehotnela som a u nás sa začali diať divné veci. Manžel pracoval niekoľko dní do týždňa úplne mimo mesto, čiže noci som trávila sama a budili ma zvláštne zvuky. Raz som sa zobudila na zvuk listovania novín v obývačke. Inú noc ma zobudil zvuk buchnutia záchodovej dosky. To sa postupne približoval bližšie a bližšie. Ďalšiu noc som sa zobudila na to, ako v spálni, hneď vedľa postele, začali buchotať žalúzie. Nebála som sa a ani som nemala potrebu to riešiť, nič mi nerobil. Bolo to iné ako predtým, ale bola som tehotná. Prijala som to tak, že vnímam skrz Damiánka. On je malá, čistá duša a má matku, ktorá to vidí tiež, prišlo mi to úplne logické. Jednu noc som sa však zobudila na to, že mi prebehol po posteli. Vtedy ma to vážne naštvalo, taký zásah do osobného priestoru. Otvorila som okno a vyrazila ho preč, pekne klasicky, nadávkami. Dodatočne som vypálila aj sviečky, pomáhajú pri čistení priestoru. Spätne viem, že moja potreba to neriešiť bola v skutočnosti neochota to riešiť – pretože ten duch sa ma snažil primäť k tomu, aby som sa zaujímala, aby som si ho všimla a zistila, čo potrebuje.
Prvé týždne po pôrode som bola tak unavená, že keby sa nejaký duch objavil, strčím mu Damiánka do rúk s tým, že sa idem osprchovať alebo ho postrčím do kuchyne, nech uvarí. Duchovia asi nemajú cítenie s mladými matkami, pretože sa nikto neukázal. Všimla som si však, že keď sme na návšteve u mojich rodičov, Damiánko plače vždy, keď sme v spálni. Bolo to čudné, pretože v tej izbe nič zvláštne nebolo a inak mal starkých veľmi rád. Veľa som na to myslela a snažila sa to rozlúsknuť, až som si nakoniec spomenula na toho, čo desil ako dieťa mňa. Neboli to moje výmysly. Naozaj tam bol a miloval môj strach, vyskakoval na mňa z kútov, zo skrine, z pod postele, číhal a užíval si každú moju reakciu. Kým ja som prežívala hrôzu, on sa smial.
A teraz to chcel robiť môjmu synovi! Len matky pochopia, ako sa žena dokáže nasrať, keď niekto ubližuje jej dieťaťu. Ten hajzel!
Vzala som tam Damiánka aj manžela a pekne od pľúc si to s ním vysvetlila. Ani neviem, či odišiel, ale viem, že už som sa ho nebála. Prekonala som svoj detský strach a syn sa odvtedy v spálni hockedy pohrá. Tiež som zapálila niekoľko sviečok, stalo sa mi to rutinou vždy, keď som síce nič nevidela ani nepočula, ale cítila som sa nesvoja. Teplé svetlo sviečok mi vždy dá pocit ochrany. Na imaginárny strach imaginárna záplata. :)
A nakoniec udalosti asi týždeň staré, ktoré mi konečne umožnili uvidieť a pochopiť.
Robila som niečo v kuchyni a manžel so svokrom kúpali Damiánka. Periférne som zahliadla , ako svokor kráča cez kuchyňu a sadá si na stoličku. Keď som o pár sekúnd vzhliadla, nikto tam však nebol a svokor s manželom boli zavretí v kúpeľni.
Takže som ustala v činnosti a snažila sa zistiť, čo bolo v skutočnosti to, čo môj mozog vyhodnotil ako svokra. Bola to čierna mužská silueta.
Dostal originálne meno Ten Pán. Zostal u nás, robil nám kulisu pri milovaní a na druhý deň sa ukázal aj synovi. Keď manžel nebol doma, vliezol za mnou do postele. Našťastie si nedovoľoval, ale dal o sebe vedieť zašuchotaním paplóna, beťár jeden...
Keď som to spomenula mojej duchovnej učiteľke Majke, dostala som radu, aby som zistila, čo potrebuje, aby mohol odísť do svetla a to, čo zistím, mám vykonať.
To ma prekvapilo. Mám sprevádzať dušu do svetla? Ja? Čo sa bojím ísť po tme vyvenčiť psa?
A ešte mi aj odmietla povedať, ako to mám spraviť, vraj mám skúšať!
Tak sme s manželom hľadali riešenie. Nakoniec mi to les povedal a nešlo o nič zložité, žiadne špáranie sa v jeho minulosti ani odkazy rodine, kde je ukryté zlato. Desať sviečok v rade. Modlitba. Ponúknutie k tomu, aby si odpustil a odišiel. Viem, čo si mal Ten Pán odpustiť, ale nemusím prezrádzať všetko. To nechám medzi nami, zaslúži si trochu súkromia.
Počas tohto vyprevádzacieho rituálu (alebo ako to nazvať), sedel celý čas pri mne. Neodišiel hneď, čakal, kým dohoria všetky sviečky. Podvečer som sa dívala v lese na syna, ako úpenlivo máva do prázdna s obrovským úsmevom na tvári. Ja som už Toho Pána nevidela, ale vedela som, že sa lúči s ním. O pár dní sa ešte ozval. S poďakovaním a prosbou o ďalšiu pomoc. Vyhoviem aj tej.
V lese sa zvyknem rozprávať so stromami a skalami a čímkoľvek živým. Ja prosím a oni so mnou hovoria. Nie je to také psycho, ako to znie – je to jednoduché – byť v prírode umocní spojenie s Bohom, posilní možnosť ho počuť. Boh rozpráva so mnou skrze ňu, pretože ešte nie som dosť vedomá na to, aby sme sa mohli počuť na priamo. Eckhart Tolle v jednej zo svojich kníh píše, že prostredníctvom nás a našej pozornosti si príroda uvedomuje sama seba, čo dáva mojim lesným meditáciám krásny recipročný nádych. Začínam si uvedomovať, aké dôležité je brať a dávať v rovnakej miere.
Pomáhanie nás približuje k svetlu. Je to skratka k miestu, ku ktorému sa všetci snažíme priblížiť. Je to irónia a zároveň dôkaz Božieho zmyslu pre humor. Od narodenia o spojenie so svetlom postupne prichádzame, aby sme ho v dospelosti znovu hľadali.
No a čo mi les povedať v ten deň? Že o toto šlo od začiatku. Duchovia vždy potrebovali pomoc, ale ja som bola príliš sebecká, aby som sa nimi zaoberala.
A nie sú to duchovia, sú to duše.
Mám kamarátku, ktorá bola raz na prechádzke s bratovým synčekom. Šli popri rieke a chlapček zrazu hovorí. „Tu som sa prevrátil s vozom a zomrel som.“ Ona bez akejkoľvek reakcie kráčala ďalej a po chvíli podotkla: „Dobre.“
Nádhera, však?
Čo ak to nabudúce bude Vaše dieťa, ktoré bude ukazovať do priestoru alebo hovoriť, že vidí tetu, keď Vy nič nevidíte? Sú imaginárni kamaráti naozaj len výplodom fantázie? Sú veci, ktoré dieťa prezentuje ako spomienky, aj keď to spomienky z tohto života byť nemôžu, len niečo, čo videlo v televízii a poplietlo sa mu to v hlave?
Deti sú vo svojej čistote a múdrosti učitelia. Napriek tomu sme ich v priebehu stáročí začali považovať za NEvedomé a snažíme sa ich naučiť, čo je život a ako ho žiť - dokonca čo si myslieť a cítiť. Pritom ten, kto je skutočne nevedomí, sme my.
Predstavujem si tú scénu. Matka dieťa pohladí po hlávke, povie „dobre, zlatko“ a viac sa tomu nevenujú. Žiadne zvedavé otázky, žiadny výsmech, žiadne odmietnutie. Dieťa si dovolí veriť samé v seba, utvrdí sa v tom, že je v poriadku. Nezačne potláčať svoju prirodzenú schopnosť vidieť a vnímať, ktorá vyplýva zo silného napojenia na Boha, ktoré má v detstve každý z nás dovtedy, kým nie je výchovou a spoločnosťou odpojený. Rastie z neho múdry človek, vedomá bytosť, pretože je nielen milované, ale aj prijímané. A mama? Tá to nerieši, pretože múdrie a rastie s ním a učí sa, že nemusí všetkému rozumieť. Možno len povie, s mierne rozpačitým pocitom do pre ňu prázdnej miestnosti, že dieťatko je maličké a nevie tej duši pomôcť, aby tá mohla ísť hľadať ďalej. Veď ak to bude treba naozaj riešiť, tak nájde niekoho, kto jej pomôže. Nemyslím však, že niekedy niekomu pomohlo popieranie toho, čo sa deje.
Všetci sme na ceste a doba sa mení. Rodia sa iné deti a nútia nás byť inými rodičmi. A my rodičia sme úžasní! Sme úžasní v tom, čo dokážeme pre svoje deti. Neustále nás ženú k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi. Strach o ich šťastie a budúcnosť nás nútia čeliť vlastným strachom a posúvať si hranice.
Odkedy sa narodil Damiánko, Boh značne pritvrdil v tom, ako a koľko ma bude učiť. Nedovolí mi poľaviť, oddýchnuť si. Robím tak veľa chýb, v toľkých veciach sa strácam. Každý môj problém mi zrkadlí svojim zdravím. Som v pre mňa náročnom medziobdobí, pretože viem, čo mám robiť, ale ešte to nedokážem. Boh ma učí skrze jeho utrpenie – fyzické i duševné, pretože vie, že to je pre mňa oveľa náročnejšie ako zvládnuť vlastné utrpenie. To, čo preňho môžem urobiť, je dôverovať mu a občas sa ním nechať viesť, aj keď všetkému nerozumiem.
Dobrý rodič nie je ten, čo všetko urobí dokonale a nerobí chyby. Dobrý rodič je ten, čo má otvorené oči aj srdce a zo svojich chýb sa (raz) poučí.
Mimochodom, ak ste odvážni a zvedaví a chcete sa opýtať nejakej duše, čo chce, dávajte si veľký pozor na to, čo sa pýtate. Ak by som sa opýtala Toho Pána, čo chce, povedal by mi, že sex a ja osobne taký súcit so zblúdilou dušou nemám. Správna otázka znie: Čo potrebuješ, aby si mohol odísť? Samozrejme sa môžete pýtať hocičo, len neviem, čo sa potom stane :)
Ach a mám tu odkaz pre jednu budúcu mamičku, ona bude vedieť, že je to o nej. Odpusť si. Zaslúžiš si byť maminkou. Jedna dušička na to hore už čaká.
S láskou úplne normálna Miška a Ten Pán
