Prekvapilo ma, ako veľa ľudí v detstve to vyznanie nepočulo a že aj v dospelosti majú problém tie slová vysloviť. Poviete si: Veď mama/otec/partner/dieťa vedia, že ich milujem, nemusím to hovoriť! Ale je to naozaj tak? Čo ak to tá druhá strana potrebuje aj počuť? Alebo čo ak to Vaše „veď to vie“ tá druhá strana vôbec nevie?
Za pár dní máme s manželom tretie výročie svadby a ja som si uvedomila, že sme sa o tom, ako je nám prirodzené lásku prejavovať, nikdy nerozprávali. Pre mňa je normálne lásku vyjadrovať slovne, fyzickým kontaktom, venovaním pozornosti. Kedy cítiš, že ťa ľúbim? opýtala som sa manžela a on mi odpovedal vo svojej krásnej mužskej inakosti, ktorá má tak ďaleko od môjho ženského zmýšľania.
Páči sa mi, keď sa o mňa staráš – keď mi pripravíš raňajky. Mám rád, keď chodíme spolu ako rodina na výlety. A keď mám čas pre seba a môžem ísť na motorku alebo von s kamarátmi.
Zostala som prekvapená, pretože viete, čo my dvaja robíme? Prejavujeme si lásku navzájom spôsobom, ktorý je nám prirodzený a nie tým, ktorý ten druhý potrebuje. Zrazu som si spomenula na to, koľkokrát som manželovi pripomenula, že potrebujem objať, pusu alebo chvíľu pozornosti. Presne toľkokrát, koľkokrát mi on povedal: budem s naším synom, urob si čas pre seba, choď do lesa, kina, za kamarátkami. Ja ho stále objímam a bozkávam a veď jemu to nevadí (dúfam :)), ale milovaný sa cíti vtedy, keď sa môže posadiť na motorku a užiť si samotu. Nie preto, že by nás neľúbil alebo že by mu s nami nebolo dobre, ale preto, že jemu je vtedy veľmi dobre. Aj keď je manželom a otcom, stále je aj mužom, len ten Luky, ktorý je rád sám so sebou.
A zostalo mi na srdci ľahšie, pretože niektoré bežné úkony a aktivity v našom živote zrazu budem vnímať ako niečo, čím si prejavujeme lásku. Všeobecne považujem prípravu jedla za trochu otravnú, no teraz má nový rozmer – môj muž sa vtedy cíti ľúbený. Tiež sa mi trochu uľavilo – stále sa budem pokúšať manžela naučiť prejavy, ktoré sú pre mňa prirodzené, ale už na tom až tak veľmi nezáleží. Rozoznám, kedy to hovorí aj bez slov a dotykov.
Tiež som si uvedomila, že manžel je jediný, koho sa môžem snažiť trochu „prerobiť“ podľa svojich potrieb. Odkedy sa nám narodil syn, je mi občas smutno z toho, že rodina často uprednostňuje materiálno pred trávením spoločného času. A tak dookola opakujem: nepotrebujeme darčeky a veci, len s nami buďte, to je dôležitejšie - ten vzťah, čo si s ním môžete vybudovať.
Lenže nenarážam na pochopenie. Ale už mi to došlo!
Pre nich je to prejav lásky! Ja tomu rozumieť nemusím, ale oni spôsobom, ktorý je im vlastný (ktorý sa naučili) hovoria: veď ja ho ľúbim!
Tak som sa rozhodla, že budem reagovať inak. Poviem len „ďakujem“. Pridám objatie. Alebo poprosím synčeka, aby dotyčnú osobu objal a povedal jej tie čarovné slová, ktoré nedokáže opätovať.
Lebo aj naša bezprostrednosť a otvorenosť ľudí mení.
Ja som v detstve tie slová tiež počula málo. Našťastie, mne je prirodzené ich hovoriť a tým, že ich hovorím často (nie, nestratia na význame, ak ich myslíte vážne), naučila som to aj mojich rodičov.
Moja maminka to hovorí mne aj môjmu synovi vždy, keď sme v kontakte. Môj tatino bol tvrdší oriešok, ale! po piatich rokoch objímačiek a bozkávačiek a ľúbim ťa, pri ktorých sa ošíval, mi zrazu opätuje nielen ten fyzický kontakt, ale aj tie slová. Možno sa len zmieril s tým, že mu nedám pokoj :) a možno... v ňom moja láska niečo zmenila.
Bože, to je pocit! Je naozaj skvelé to počuť! Aj keď to viem. Viem, že ma milujú, aj keď to nepovedia. Lenže keď je to vyslovené... ach.
A teraz už viem aj to, že keď mi tatino donesie zeleninu zo záhradky, je to jeho ľúbim ťa. Aj keď mi mamina chce upratať celý dom, hoci prišla len na pár hodín, je to jej ľúbim ťa.
Kto vo Vašom okolí zaručene „vie“, že ho milujete, ale už dlho to nepočul? Ak vôbec? Neskúsite mu to povedať? Je v tom (ne)skutočná sila.
Inak, táto téma je vážne super. Je taká krásna a pritom z nej nevstanú vlasy dupkom veľkej časti mojej rodiny. Je úplne normálna. Ako, mimochodom, aj ja. :)
Vaša Miška
