Pre väčšinu ľudí sloboda znamená možnosti – ísť, kam chcem, robiť, čo chcem, žiť, ako chcem, mať prácu, o akej snívam. Sloboda je ÁNO.
Je však nebezpečné zabúdať na slobodu, ktorú prináša slovo NIE.
Môj synček mal zdravotný problém a keď domáca liečba nezabrala, konzultovali sme situáciu s našou pediatričkou. Tá sa vyjadrila, že problém nie je fyzický, ale psychosomatický a že podľa nej je môj syn v strese. Máme veľmi múdru pediatričku a jej múdrosť spočíva aj v tom, že vie, čo ktorému pacientovi(rodičovi) môže povedať.
Pri práci na sebe často využívam techniku nazývanú focusing, ktorá je založená, ak to veľmi zovšeobecním, na emócie a ich fyzické prejavy v tele. Je to vlastne práca s pocitmi. Pomáha mi dostať sa hlbšie do svojho vnútra, odhaliť staré spomienky, pospájať si súvislosti, ktoré nedokážem spojiť logicky či identifikovať zdroj pocitov, ktoré ma občas prepadnú a ja nerozumiem, kde sa vzali. Často ho využívam pri zdravotných problémoch, vlastných i problémoch mojich detí. Ak vás focusing zaujal, na internete je o ňom veľa článkov, ja som bola pred niekoľkými rokmi na jednodňovom kurze v Trenčíne.
Takže som focusovala synov zdravotný problém. Obraz, ktorý sa mi vynoril hneď na začiatku, ma šokoval.
Videla som dievčenské nohy, nahé. A potom ruku, ruku dospelého človeka, ako hladí nahé stehno. Hľadala som logické vysvetlenie, pretože... mne sa nič také nestalo. Nepamätala som si to. Napadlo mi, že to má súvis so seminárom, na ktorom som bola nedávno. Šlo o seminár rodinných konštelácii, kde sa rozoberalo sexuálne zneužívanie medzi rodičom a dieťaťom. Ten konkrétny prípad bol krutý a sadistický, preto mi prišlo logické, že som ho nevedela pustiť z hlavy.
Skúsila som to teda znova. No ten obraz nezmizol. Naopak, rozvinul sa. Videla som miesto, ktoré som poznala. Dospelého, ktorému som dôverovala. A seba.
Boli to len dotyky, nevhodné dotyky. Aj keď to „len“ pôsobí trochu nepatrične, všakže? "Len" sexuálne obťažovanie. Moje dospelé ja pri pohľade na ten obraz cítilo zhnusenie a odpor. Moje staré pocity, ktoré sa s tým obrazom spájali, boli však iné.
Zmätok. Neistota. Hanba. Strach.
Paradoxne vo mne nevyvolala stres udalosť ako taká, ale vlastná neschopnosť reagovať.
Cítila som, že to nie je v poriadku. Nechcela som, aby sa to dialo. A mlčala som. Mala som strach povedať NIE. Zľahčovala som nesprávnosť konania druhej strany. Veď o nič nešlo, nie? Len dotyky, pohladkanie. Dokonca som presviedčala samu seba, že som si to možno len zle vysvetlila.
Ale ak o nič nešlo, ak to bolo len láskavé pohladenie, prečo sa všetko vo mne búrilo ešte aj pri dvadsať rokov starej spomienke?
Ten stres, ktorý cítil môj syn, mu nepatril. Bol môj. Patril ku mne, k tomu okamihu, ktorý ma paralyzoval. Patril môjmu NIE, ktoré malo odznieť, no neodznelo.
Po tom obraze sa mi prinavrátilo mnoho iných spomienok – primárne súvisiacimi s mužmi – ako som mala sex s novým partnerom, aj keď som ešte nebola pripravená. Alebo so svojím partnerom, aj keď som nechcela. Alebo s cudzincom, ktorého som poznala len pár hodín. Bozkávali sme sa a on chcel viac, aj keď ja nie.
A každý ten styk sa stal, pretože som nemohla odmietnuť. Nevedela som povedať NIE. Očakávali to. A ja? Nechcela som sklamať. Pripadalo mi nevhodné odmietnuť ich. Nesprávne. Bolo to niečo, čo som si nedovolila.
Mám aj jednu spomienku, na ktorú som nezabudla. Mohla som mať trinásť, štrnásť rokov a dávala som tete bozk na ústa, boli sme si blízke a robili sme to bežne. A ona mi strčila do úst špičku jazyka. Zostala som prekvapená. Bolo to zvláštne, nepáčilo sa mi to a nechcela som, aby to ešte niekedy urobila.
Ona sa smiala, pripadalo jej to zábavné. Ja som bola v rozpakoch, mlčala som a tvárila som sa, že sa to nestalo. Ani tu nepadlo moje NIE, napriek tomu, že sa to stalo s človekom, ktorému som dôverovala, ktorého som ľúbila a bol to len hlúpy vtip. Alebo práve preto?
Dnes musím uvažovať nad tým, či je veľa žien, ktoré obťažovanie prejdú mlčky, pretože... vlastne sa nič nestalo. O nič nešlo. A ak sa aj ohradia, druhá strana povie, že to preháňajú, že sú precitlivené a tak sa stiahnu, hoci sú v práve. Sú obeťou.
Učme svoje deti povedať NIE. Dovoľme im to. Podporujme ich v tom, aby sa nebáli nastaviť si vlastné hranice. Učiť sa to v dospelosti je ťažké, veľmi ťažké. A niekedy už môže byť neskoro.
A ako? Myslím, že najviac tým, že budeme ich NIE rešpektovať.
Nie, nemusíš bozkávať babičku, keď nechceš. Čo keby si ju aspoň objal? Nie? Dobre, takže... zamávame jej?
Nie, nemusíš to jesť nasilu, keď ti to nechutí/máš už plné bruško.
Nie, nemusíš požičiavať tú hračku, ak nechceš. Nájdeme nejakú inú, o ktorú sa podelíš, aby ste sa mohli spolu hrať?
Ja viem, že nie vždy je možné deťom vyhovieť, každé NIE nemôže byť vypočuté. Ale mnohé byť vypočuté môžu.
Akou ženou by som sa stala, keby som sa vtedy pred rokmi nebála povedať NIE? Neviem a už to nezistím. Jedno však viem – dnes to už dokážem. A moje deti, tie to učím tiež. Hovorím s nimi o veciach, o ktorých sa u nás nehovorilo. Zaujíma ma ich názor, nechám ich rozhodovať vo veciach, o ktorých môžu sami rozhodnúť. A ak ich NIE nemôžem akceptovať, vysvetľujem im prečo.
Chcem, aby vedeli, že NIE znamená slobodu, hranice a silu.
S láskou
Miška
