Vážené dámy a páni!
Je to svojim spôsobom uvoľňujúce, byť v tento deň v Múzeu Holokaustu - v inštitúcii, kde sa nemusíme hádať a zbytočne argumentovať o historických faktoch. Vojnový Slovenský štát začal s transportami Židov v marci 1942. Posledný z nich vypravili 31. marca 1945, smeroval do Terezína. Ohľadom záveru vojny už bolo všetko jasné a vlak predsa vypravili. Slovenský štát sa postavil proti svojim občanom a 70 tisíc z nich proti ich vôli naložili do vagónov a poslali na cestu smrti.
Bol vojnový Slovenský štát fašistický? Áno, bol. Bol Jozef Tiso vojnový zločinec? Áno, bol. Priamymi aktérmi týchto ohavných činov boli občania vojnového štátu? Áno, boli. Musíme sa vyrovnať s tým, že naši predkovia sa spolupodieľali na fašizme? Určite áno. Okrem odborného a osobného zmierenia však musíme tomu venovať aj priestor verejný, stále viac a viac tvarovať verejnú mienku v prospech faktov, inak sa nemôže ďalej rozvíjať zdravá a moderná spoločnosť. V opačnom prípade budú neustále silnieť znaky extrémizmu a antisemitizmu.
Ako som už spomínal, sme v tej priaznivej situácii, že nám táto inštitúcia ponúka rámec na úprimnú a priamu debatu. Preto si tu môžeme dovoliť predostrieť viac ako len konvenčné zistenia. Môžeme tu diskutovať o odvážnejších myšlienkach, ktoré nám ukážu nevídané aspekty Holokaustu. O tých by som Vám dnes rád povedal pár slov.
V súčasnosti existuje všeobecný názor o holokauste, že ho možno považovať za priamy dôsledok modernosti.
Ak vychádzame z názoru stredoeurópskych mysliteľov, tak napríklad sociológ poľského pôvodu Zygmunt Bauman hovorí, že holokaust má korene v ambicióznom úsilí a prehnanom racionalizme modernosti. Opakovane sa vracajúcim pojmom diela Bezosudovosť maďarského spisovateľa Imre Kertésza je zase „prirodzenosť". Podľa jeho názoru je človek skrátka taký, raz je dobrý, ale zároveň vražedný a krutý, a všetko čo robí je prirodzené. Žiaľ, i v spoločnostiach súčasnej doby nachádzame javy, na ktoré obaja myslitelia upozorňovali.Ale aj keď sa tieto tvrdenia navzájom podmieňujú, iná je teoretická reflexia a iná je prezentácia každodenného života. Odlišne na nás vplývajú fotografie z táborov, svedectvá preživších ako aj literárne diela.
A aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam sa väčšina z transportovaných zamerala na prežitie. Mnohí dokonca sa zaoberali literárnymi, hudobnými, divadelnými, výtvarnými a publicistickými aktivitami. Kultúra života zoči voči nekultúrnej smrti. Voči smrti, ktorá stratila svoju kultúru. Zamyslime sa, aká absurdná je myšlienka vykonávať v koncentračnom tábore popri neustálom boji za prosté prežitie umeleckú a intelektuálnu činnosť. Zamyslime sa, aká je to prirodzená myšlienka bojovať proti smrti životom, proti nekultúre kultúrou, proti absurdite umením a intelektom.
Pri pohľade na výstavu nami zatrasie ako absurdita, tak i prirodzenosť vystavených exponátov. Na dnešnej výstave si uctime pamiatku všetkých, ktorí v neľudských časoch dokázali zostať kultúrnymi ľuďmi. Veľmi pekne ďakujem a vážim si prácu kurátorov, vedeniu múzea a všetkým, ktorí sa na tomto projekte spolupodielali.
28. marec 2019, Sereď.
