Viem, že titulok blogu znie populisticky, ale napíšem Vám prečo si myslím, že to nie je číra utópia, ale podľa mňa skôr reálna šanca pre Slovensko. Základná téza je veľmi jednoduchá: ak v našom spoločenstve nevymrelo zlo za posledných 75 rokov, tak nevymrelo ani dobro. Konkrétnejšie, ak neonacisti dokázali nájsť pochopenie u ľudí pre svoju “vec” pomocou oživenia skoro 100 ročných myšlienok, tak čo keby sme my pristupovali k otázke budúcnosti Európy tiež pomocou viac ako 100 ročnej myšlienky multikultúrnosti, viacjazyčnosti a tolerancie. Som presvedčený, že na Slovensku majú tie dobré myšlienky oveľa hlbšie korene ako tie zlé. Nie je vôbec vylúčené, že takto by sme sa mohli stať lídrami v Európe napríklad v diskusii o Bielej knihe, o budúcnosti Európy.
Podotýkam, ja nie som naivný idealista. Aspoň naivný určite nie..
V Denníku N som pred týždňom čítal zaujímavý rozhovor s Jozefom Tancerom o jeho novej knihe Rozviazané jazyky, objednal som ju a v piatok prišla. Cez víkend som ju čítal a cítil som sa pritom úžasne. Vždy ma fascinovala medzivojnová Bratislava. A samozrejme nielen kvôli tomu, lebo sa vtedy v Bratislave hovorilo slovensky, nemecky a aj maďarsky.
Na prelome storočia boli všetky európske hlavné mestá viacjazyčné. Fascinovala ma najmä ľahkosť a samozrejmosť akou sa ľudia pred sto rokmi stavali k otázke jazykov, kultúr a národností. Mnohí tvrdili, že sa tu hovorilo až desiatimi jazykmi medzi ktorými boli aj jidiš, chorvátčina, rómčina a angličtina. Úplne bez problémov. Bratislava mala však aj geografickú výhodu, a tou bola blízkosť k trom hlavným mestám. A toto bolo podľa mňa kľúčové. Ľudia chodili do Pešti a Prahy na univerzity, do Viedne na nákupy, a Viedenčania sa zase sťahovali do nášho kľudnejšieho a príjemnejšieho mesta na dôchodok. Všetci pritom zostali na blízku svojich rodín a nemuseli sa ničoho obávať. Pohyb aj miešanie ľudí bolo medzi mestami, v rámci rodín, a tak aj medzi kultúrami úplne prirodzené. Keď máte otca Maďara, ktorý s Vami hovorí po slovensky, s Vašou mamou po nemecky, a v piatok máte vo zvyku skočiť k Wolfovcom zapáliť si sviečku, tak Vás ťažko presvedčia o tom, že máte nenávidieť Rómov. Tento jav mal svoje “symptómy” aj na celom Slovensku. V krátkosti: boli sme oveľa otvorenejší ako dnes.
Ja viem, že som to teraz vykreslil príliš romanticky, aj keď som uviedol, že nie som naivný idealista... Chcel som len povedať, že ak v nás zostalo čo i len zrnko, či lepšie povedané tŕň fašizmu, ktorý je podľa všetkého práve teraz v rozkvete, tak sa vráťme ešte o pár rokov dozadu. Práve tam nájdeme korene tolerancie, empatie, pochopenia. A tak, ako sa hnedým podarilo veľmi rýchlo položiť základy pre “zatvorené Slovensko”, skúsme rozbehnúť projekt otvoreného Slovenska!
Preto ma veľmi teší, že práve František Šebej a Róbert Ondrejcsák ako prví vypracovali a prezentovali stanovisko k Bielej knihe, a strana Most-Híd chce byť ústredným prvkom v diskusii o budúcnosti Európy na Slovensku. Lepšieho kandidáta na lídra tejto otázky si neviem predstaviť, aj keď môj názor je v tejto veci pochopiteľne subjektívny.
Zas na druhej strane, objektívne, čo by mohlo byť lepším apropom pre otvorenosť ako práve začínajúca sa diskusia o Junckerovej Bielej Knihe. Bude treba veľa diskutovať, načúvať, preukázať empatiu, robiť kompromisy,...Pre tento celý, pravdepodobne zdĺhavý proces bude potrebovať každý participujúci veľa pochopenia a otvorenosti.
História nám odkazuje, že práve my sme v tom silní, tak to využime v prospech nás všetkých v Európe. V najhoršom prípade sa z nás nestanú lídri celej EÚ ale aspoň lídri v otvorenosti. Určite súhlasíte, že ani to nie je na zahodenie.
