Kde začať? Najskôr asi odvodom. Bol to pre mňa smiešny a dosť frustrujúcipocit, keď človek rapoce naučenú formulku iba v trenírkach pred nastúpenoukomisiou. Z celkovej lekárskej prehliadky mi zostali dve nepríjemnéspomienky. Keď mi lekár pozeral či somchlap alebo nie. Druhá keď som mu povedal, že na kolene mám trvalénásledky zo zranenia v detstve. Ani sa na to nepozrel. Vraj či som s tým bol u obvodnéholekára. Nie! Tak dovidenia-schopný. Ešte som si zapamätal dve menáz odvodovej komisie. Major Muzika a plukovník Vudmaska. Takésrandovné mená ale ešte viac sme sabavili keď plukovník začal rozprávať.Taký tenký hlások. Chalani išli do kolien a on na to tým tenulinkýmženským hláskom, že čo je nám také smiešne. A my ešte viac.
Narukoval som v jeseni 1997 do VÚ6335 v Prešove. Známe to bojové letisko, kde sídli naša slávna a jedinávrtuľníková základňa.
Z prvého dňa v kasárňach miutkvelo to, že som videl vojakov pohybovať sa na bicykloch. Serióznev uniforme, za opaskom pištoľ a spokojne si šliape do pedálov.Pripadalo mi to ako v Číne. Tam tiež všetci chodia na bicykloch. Noo pár dní som zistil, že pri rozlohe našich kasární to bola nevyhnutnosť.
Mesačný výcvik v prijímači bol celkom zaujímavý. Stálesom bol hladný aj keď jedla bolo dosť. Trochu nezmyselné pochodovaniea pochodovanie po nástupisku. Veliteľ nám prízvukoval, že my sme elita armády- letci tak sa mámesnažiť.
Taktická príprava, nácvik boja v lesea ostré streľby boli tiež vtipné. V lese nad Prešovom nás rozdelili.Mal som to šťastie byť v skupineobrancov na kopci. Chudáci útočiaci sa museli plaziť v októbrovom blateešte aj s plynovými maskami na tvárach hore do kopca. Náš poručík tosmrteľne prežíval a až keď boli "na dostrel" dal pokyn na streľbu. Pálilisme o sto šesť. Samozrejme slepými nábojmi. Ten chlap sa vyžíval v tejto hre na vojačkov.
Streľba s ostrými nábojmi zo samopalu nastojacu plechovú figurínu dopadla u mňa tiež na výbornú. Ešte som aninezamieril a môj panák už padol. To sa môjmu kolegovi podarilo skoliťmôjho a nie svojho panáka.
Po slávnostnej prísahe, ktorábola v meste v rámci celej prešovskej posádky nabehli všedné dni.Keďže som mal vodičák na C-ečko pridelili mi zopár dosluhujúcich V3S-iek.Konkrétne tri ale jazdil som iba na jednej. Tesne pred Vianocami som ešteabsolvoval kurz na obsluhu špeciálnej nadstavby mojej V3S-ky. Stal sa zo mňa vodič TO-5 a naplno som samohol zaradiť do ochrany a budovania vlasti. Moja úloha spočívala vovýrobe teplého vzduchu špeciálnym prístrojom a jeho vháňanie cezteplovzdušné rukávy do kabíny vrtuľníka alebo pre technikov, čo konali opravy aservis. Bol som jediný zaškolený na takúto činnosť takže som sa nenudil. Robotybolo dosť. Za našich čias sa dosť lietalo a vrtuľníky museli núdzovopristáť iba raz alebo dvakrát. V týchto rokoch, čo počúvam a sledujem,tuším sa už dva zrútili a zopár pilotov prišlo pri tom aj o život.
Na vojne som zažil množstvo zážitkov.Spomienky mám na záplavy a pomoc v Jarovniciach.Na naháňačku s vojenskými policajtmi keď kolega „pozabudol“ na nejakébandasky s benzínom.
Ostrá pohotovostná akcia, keď sa priBratislave zrútil vrtuľník s novorodencom a jeden z nás nebol nanástupe. Moje stráženie- nestráženie prístupovej cesty a výčitka od šéfa,že on slamu nežerie. Mal pravdu. Víťazstvo v posádkovom ping-pongovom turnajia následný opušťák. Tiež sa mi podarilo odpadnúť v posádkovom kine.Za odmenu som dva týždne ležal v Leteckej vojenskej nemocniciv Košiciach. Čo som sa tam nazbieral čerešní so spolupacientmi. Bol som aj v skupine, ktorá pripravovala vrtuľníky na slávny zmedializovaný prelet nad futbalovým ihriskom Tatranu Prešov pri volebnej kampani HZDS. Týchzážitkov bolo naozaj veľa. Ja osobne som rád, že som na vojne moholbyť. Nejaké tvrdé šikanovanie som nezažil a keď boli nejaké napätia taksme to riešili pokojnou cestou. Samozrejme rajóny robili vždy najmladší. Veľachalanov si myslí, že rok na vojne bol stratený čas. Môžem povedať, že vďakavojenčine nepriamo robím to čo ma baví a čo som si vybral ako svojepovolanie. Všetko závisí od konkrétneho jedinca a jeho schopnosti využiťkaždú životnú šancu na svoj úžitok. Týmto článkom však nechcem robiť žiadnureklamu ani motivovať na vstup do armády. Ten jeden rok úplne stačil.
