Vtedy je dobré, keď stojaté vody nášho myslenia rozvíri svieži názor či myšlienka človeka, ktorý nie je k našim problémom ľahostajný, ale zároveň sa v nich po krk netopí a dokáže našu realitu vnímať v širšom kontexte. Na mňa v poslednom období takto zapôsobil rozhovor s Martinom M. Šimečkom v časopise .týždeň.
Martin M. Šimečka mal, podľa mňa, v posledných rokoch veľkú výhodu v tom, že aj keď sledoval slovenskú spoločnosť a politiku, žil v Prahe a pohyboval sa v prostredí, ktoré nebolo ponorené do „veľkých" slovenských problémov. V Prahe pôsobil ako šéfredaktor (dnes redaktor) týždenníku Respekt, ktorý na územi Čiech a Slovenska pre mňa predstavuje jedno z mála naozaj kvalitných tlačených médií čitateľných aj pre ľudí s rozhľadom a otvorenou mysľou.
Možno aj vďaka tomu pôsobilo čítanie rozhovoru s ním ako malé zjavenie. Zatiaľ, čo my tu doma podozrievavo hľadíme na opozičné strany, či náhodou nemajú „zradcovské úmysly" a rázne odmietnutie možnej povolebnej koalície so Smerom považujeme za prejav skutočnej morálky, Martin M. Šimečka otvorene a s úplnou prirodzenosťou hovorí, že ak by Smer vytvoril koalíciu s niektorou zo strán súčasnej opozície, bola by to pre Slovensko veľká zmena k lepšiemu. Zatiaľ, čo mi tu zatíname päste v akomsi osudovom súboji dobra a zla a s opovrhnutím hľadíme na každého politika ochotného robiť kompromisy, Martin M. Šimečka úprimne hovorí, že od politika očakáva, že bude robiť kompromisy namiesto neho. A z úst človeka, s jeho morálnym kreditom, to pritom vôbec neznie oportunisticky, ani nemorálne. Zatiaľ, čo u nás doma vnímame média ako najsilnejšiu zbraň proti Robertovi Ficovi a zároveň nechápeme, že má napriek tomu urputnému mediálnemu boju takú popularitu, Martin M. Šimečka tvrdí, že to neustále rozoberanie a kritizovanie Fica je v skutočnosti kontraproduktívne. A naozaj - človek si uvedomí, že už nemá chuť čítať stále o tom čo urobil Fico, zaoberať sa ním dňom aj nocou. A že slovenskej spoločnosti by skôr pomohlo, keby sme sa dokázali častejšie odpútať od škriepok v našej malebnej dedinke. A že skutočne by sa nám zišli aj nejakí kvalitní ľavicoví novinári, ktorých tu nemáme a ktorí by vniesli do mediálneho priestoru väčšiu rôznorodosť, ako o tom hovorí v rozhovore Šimečka.
Takýchto sviežich momentov bolo v rozhovore viac a každému odporúčam prečítať si ho. Vždy, keď si dokážem uvedomiť viacrozmernosť života, pociťujem to ako isté vyslobodenie. Vo vzťahu k slovenskej politickej scéne som niečo podobné zažil pri čítaní rozhovoru s Martinom M. Šimečkom, za čo mu týmto ďakujem.
